reformnehnutie

Priebeh reformného hnutia na území Spišskej diecézy

Z rukopisov prepísal RNDr. Jozef Kušnier

Úvod.

Najdrahšie, čo na svete je , je svätá Cirkev – vyvolený Boží ľud, tajomné Telo Kristovo, vedené, osvecované a posväcované Duchom Svätým. Badáme v nej istý trichotomizmus vyplývajúci z jej pomeru k Najsvätejšej Trojici. Prvok organicky zabezpečuje jestvovanie a jednotu Cirkvi. Je zvýraznený v primáte rímskeho biskupa. Prvok Teologicky je skúmanie a podávanie Kristovho učenia, je to učiteľský úrad Cirkvi. Tretí prvok vnútornej svätostí sa prejavuje v liturgickom a dokonalom živote veriacich. Všetky tieto tri prvky sa nachádzajú v katolíckej Cirkvi. Niekedy môžu niektoré aspekty týchto troch prvkov aj v katolíckej Cirkvi ostať nevyvinuté alebo zakrpatené. Preto dekrét Druhého vatikánskeho koncilu o ekumenizme Unitatis redintegratia hovorí: „Kristus nabáda putujúcu Cirkev k tejto ustavičnej reforme, ktorú ona ako ľudská a pozemská ustanovizeň neprestajne potrebuje, aby sa vo vhodnom čase dalo riadne a náležite do poriadku to, čo sa azda vzhľadom na pomery a časové okolnosti nie dosť verne zachovávalo, čo sa týka mravov, cirkevnej disciplíny, alebo aj spôsobu podávania cirkevného učenia.“

Pri tejto reforme môže dôjsť k rozličným trhlinám a vykoľajeniam. Dve takéto trhliny nastali v dejinách. Vyvrcholili v 11. a v 16. storočí. Symbolizujú ich dva historické míľniky: 1054 a 1517. Dali vznik dvom veľkým trhlinám: Pri prvej sa Východ odtrhol od Ríma a pri druhej Severná Európa. Jednou z príčin odtrhnutia Východu bolo čiastočné zničenie diela svätého Cyrila a Metoda, ktorí boli hlavnými spojovateľmi medzi Východom a Západom. Nitra sa tu rysovala ako náboženské stredisko udržiavajúce jednotu medzi Východom a Západom. No tento svorník bol pretrhnutý. Obidve trhliny sú veľkými ranami na tajomnom Kristovom Tele. Preto Druhý vatikánsky koncil „vyzýva všetkých katolíckych veriacich, aby pochopili znamenia čias a horlivo sa zapojili do ekumenickej činnosti.“ Nazdávam sa, že ekumenizmus je osudovým a dejinným poslaním Slovenska, že je úlohou slovenského národa, ktorú má pred Bohom splniť. Slovenský národ vo svojom lone má veriacich kresťanov katolíkom rímskeho obradu, východných kresťanov byzantského obradu a príslušníkov protestantských cirkví, najmä evanjelikov. Spišská diecéza je taká miniatúra kresťanských cirkví.. Sú v nej katolíci, evanjelici a kresťania východného obradu. Teraz je na jej území 158 katolíckych farností, 20 gréckokatolíckych , niekoľko pravoslávnych a 36 evanjelických. Otázky východných kresťanov je skoro úplne vyriešená. Ekumenizmus pre spišskú diecézu v budúcnosti bude najmä dialógom medzi katolíkmi a evanjelikmi. Pri ekumenickom dialógu je nám potrebné poznať historické fakty. Preto chcem osvetliť ako reformné hnutie prebiehalo na území našej diecézy.

Keďže to bolo ešte pred utvorením Spišskej diecézy (vznikla 1776) treba osobitne sledovať vývoj na Spiši, v Liptove a na Orave. Tieto tri regióny nemali v tom rovnakú účasť. Najviac sa tu bude hovoriť o Spiši, ktorý mal administratívne cirkevné stredisko v prepošstve na Spišskej Kapitule. Mal väčší počet farností a mal okrem slovenských obcí aj nemecké, ktoré mali styky s reformnými strediskami v Nemecku. Reformné hnutie nie rezervované len protestantom, ale patrí aj katolíkom. Toto katolícke hnutie sa vo verejnej mienke historikov volá protireformáciou – čo je nesprávne. Reformácia znamená uviesť do predošlého poriadku. O to sa snažila katolícka Cirkev, čo sa jej zhruba podarilo. Preto som dal prednáške titul Priebeh reformného hnutia na území Spišskej diecézy. Prednáška má tri hlavné častí:

-Stredoveké kresťanstvo na Spiši, Liptove a Orave,

-Uvádzanie protestantizmu na Spiš. Liptov a Oravu

-Rekatolizácia Spiša, Liptova a Oravy.

Stredoveké kresťanstvo na Spiši

V predošlej prednáške Dejiny spišskej diecézy som poukázal na stopy kresťanstva na Spiši ešte v rímskej dobe, tiež o chráme sv. Martina ako o katedrále, čiže sídle biskupa a o skoro biskupskej právomoci spišského prepošta. Tiež som naznačil, že slovanský obrad pretrvával ešte v roku 1273 v procesionálnej kaplnke v Spišskej Kapitule, ako aj to, že už v roku 1402v Spišskej Kapitule sa riešila otázka východných kresťanov. Prosím poslucháčov, aby si o tom prečítali prvé stránky tejto prednášky... (kliknite na Dejiny spišského biskupstva poznámka autora stránok).

Podľa listiny kráľa Imricha z roku 1198 Spiš bol už za Štefana kráľa roku 1018 usporiadaným obývaným krajom z ktorého mal kráľ dôchodok vo forme dane a cla. Bol začlenený do Uhorského štátu hneď pri jeho počiatku. Tohto 1198 roku kráľ Imrich založil Spišské prepošstvo. V listine kráľa Imricha ostrihomský arcibiskup si dal potvrdiť starodávne dôchodky zo Spiša aj pod podmienkou, že tam bude zriadené prepošstvo. Spiš sa tam spomína súbežne s Bratislavou „ In terra Scipiensi ete in Posonio“. Z textu možno uzatvárať, že na týchto dvoch miestach boli predtým biskupstvá, zrejme veľkomoravské, pretože desiatky zo Spiša a Bratislavy pridáva kráľ k desiatkom „zo všetkých kráľovských dôchodkov“. – „decima de omnibus provantibus regiis“. V tomto vidí historik Marsina protirečenie, ale pod „desiatkami zo všetkých kráľovských dôchodkov“ treba rozumieť kráľovské dôchodky na území ostrihomskej diecézy v užšom slova zmysle a spomenutie Spiša a Bratislavy naznačuje, že tam už predtým boli biskupstvá a že kráľ Štefan I. aj ich územie pripojil k Ostrihomu.

V dobe od 1198 do 1544 bolo 24 prepoštov. V minulej prednáške som spomenul niektoré ich politické funkcie. Prepošt Ján II. (1323 – 1347) bol legátom uhorského kráľa do Avignonu ku Klementovi VI. . Pri prestavbe románskej časti kostola má zásluhy prepošt Mother ( 1264 – 1281). Prepošt Jakub (1264 – 1301) bol už spišským biskupom ad personam. O gotickú časť katedrály sa zaslúžili prepošti Ján Stock (1433 – 1464) a Gašpar Back (1464 – 1493). Prepošt Back dostal od pápeža Sixta IV. povolenie nosiť mitru, pretože právomoci spišského prepošta boli skoro také ako biskupa. Prepošt Lukáš (1282) utvoril nových šesť kanonických miest, pretože považoval, že „ nie je vôbec slušne ba absurdné, keď nejaký kostol, ktorý má bohaté dôchodky a je katedrálny, aby bol pozbavený zákonitých služobníkov. Tak ako biskupi, spišskí prepošti zvolávali kňazské synody. Ján Stock vydržiaval v roku 1460 v Levoči synodu, ktorá vyniesla 46 kánonov. Prepošti navštívili všetky farnosti. Pri návšteve bratstva kráľovských miest sa návštevy konali od Michala do Popolcovej stredy. Sprevádzalo ho 26 mužov s 30 koňmi. Návšteva ostatných fár bola isto skromnejšia.

Je zaujímavé, že vtedy bolo viacej farnosti ako teraz. Na území Spiša, ktoré patrí do spišskej diecézy, bolo v stredoveku 95 farností, zatiaľ čo dnes je ich 74. Nerátam farnosti gelnického banského dištriktu a dištriktu toryského. Prepošstvo zasahovalo aj do východného Liptova.

Roku 1520 spišské biskupstvo malo osem bratstiev. Najstaršie a najdôležitejšie bolo bratstvo „dvadsiatich štyroch kráľovských plebánov“ : Spišské Podhradie, Spišské Vlachy, Spišská Nová Ves, Levoča, Harichovce, Iliašovce, Spišský Štvrtok, Hrabušice, Švábovce, Poprad, Veľká, Spišská Sobota, Mlynica, Veľká Lomnica, Huncovce, Žakovce, Vrbov, Tvarožná, Ruskinovce, Ľubica, Spišská Bela, Odorín, Bystrany (Veľbachy) a Kuzimiany. Bratstvo malo oddávna stanovy, ktoré boli potvrdené už roku 1278. Kňazi sa schádzali dva razy do roka: o Trojici a po Michalovi. Úradná reč bola latinská, ale kázeň bola po nemecky alebo po slovensky, podľa reči mesta. V deň zhromaždenia sa slúžili tri sv. omše: Nanebovzatie Panny Márie, omša zádušná a na počesť Ducha Svätého. Pri omši mali kňazi sviece v rukách. Na oferu dal každý štyri haliere. Prvú tichu omšu recitovali najvyšší členovia bratstva (farári z Levoče, Spišské Vlachy, Spišské Podhradie, Spišská Nová Ves, Ľubica a Spišská Belá). Druhú sv. omšu recitovali strední farári ( z Vrbova, Žakoviec, Huncoviec, Veľkej Lomnice, Veľkej a z Popradu). Ostatní najnižší slúžili tretiu omšu. Toto roztriedenie po latinsky bolo: superior, medii, inferiores. Farárov volilo mesto a prepošt ich schvaľoval. Mesto Spišská Nová Ves opatruje volebné stanovy v 13. bodoch z roku 1300. V druhom bode volebných stanov sa píše: „ponajprv sa ho treba opýtať , či pán farár chce zachovávať naše zvyky ohľadom dežmy (desiatkov), podľa ktorých ich bude dostávať ako to bolo zvykom u dávnejších farárov, či nebude robiť ťažkosti , ako sa to stáva u Maďarov a Slovákov (dije Unger und Wynde ), ktorí pripúšťajú počas dežmy pustošenie úrody obilia, také niečo my nestrpíme. Medzi povinnostiami sa spomína účasť kňazov na pobožnosti členov spolku bratov Panny Márie (Bruder der Jungfrau Maria). Vtedy zvolený farár mal štyroch kaplánov. Už vtedy mal zaiste aspoň jeden kaplán starosť o Slovákov, ktorí mali slovenský kostol. Hovorí sa tam tiež o stavbe kaplniek. Každý deň sa na svätej omši kázalo.

Je zaujímavé, že v zozname členov bratstva Ducha Svätého v meste Ríme (Confraternitas Sancti Spiritus de Urbe), ktoré založil Inocent III. (1198 – 1216) pre chorých a chudobných na deň 6. apríla 1446 sa nachádza aj novoveský farár „Jodocus Klenschime (Klain Schmit?) presbyter Strgoniesis dioecesis habitans in nova – Villa in Ceppis“ V deň 20. decembra 1499je tam zapísaný Johanes plebamus de Libis (Ľubica) Strigoniensis dioecesis“. Členovia bratstva sa nesmú hrať karty, „lebo pri nich chýba úplnosť lásky a vzniká smäd lakomstva“. Cieľom bratstva bolo pestovanie lásky k blížnemu a nadobúdanie čností – charitas nutrinentum et agregatio virtutum.“

Okrem tohto bratstva bolo roku 1520 ešte sedem bratstiev v ostatných spišských farností. Bratstvo horného Hornádu: Markušovce, Vondrišteľ (Nálepkovo), ktorý je teraz v rožňavskej diecéze, Smižany, Hranovnica, Dravce, Štiavnik, Vydrník, Svätý Ondrej, Abrahámovce; Dolnohrnádske bratstvo: Spišský Hrhov, Vyšné Repaše, Brutovce, Ordzovany, Bijacovce, Žehra, Nižný Slávkov, Richnava (Kluknava), Chrasť, Hrušov, Jamník, Domaňovce, Danišovce; Bratstvo ľubovnianske: Stará Ľubovňa, Hniezdne, Ružbachy, Nová Ľubovňa, Chmeľnica; Dunajecké bratstvo: „Hanušovce, Stará Ves, Nedeca, Kacvín, Lapaše, Krompachy, Nová Belá, Frídman, Richvald. (Šesť z nich patrí dnes Poľsku.); Dolnopopradské bratstvo: Klokočov(Sv. Michal), Kežmarok, Lesná, Strážky, Rakúsy, Lendak, Výborná, Slovenská Ves, Toporec, Maldur, Bušovce, Podolínec, Lomnička, Veľká Lomnica, Hodermark (Stotinky), Krížová Ves, Krig; Bratstvo Horného Popradu: Matejovce, Veľký Slávkov, Gerlachovce, Batizovce, Lučivná, Štrba, Važec(Cztarey), Šuňava, (Zen), Kubachy,( Spišské Bystré), Janovce, Stráže, Hozelec, Spišská Teplica; Bratstvo banských miest: (Oppida metallica)- ktoré dnes patri do rožňavskej diecézy: Gelnica, Jaklovce, Krompachy, Smolník, Mníšek nad Hnilcom, Švedlár, Štós, Folkmár, Slovinky (dnes sú v Slovinkách gréckokatolíci); Toryské bratstvo s Lipanmi (Septon Tiliae) jágerský biskup pripojil v roku 1341 do svojej diecézy.

Za prepošta Mateja (1234 – 1258) zriadili na Kapitule hodnosť lektora a kantora. Mali na starosti katedrálnu školu, ktorá vychovávala kňazov. Bola vlastne jadrom budúceho seminára. Ale spišské mestá dávali si študovať kňazov na univerzitách. Najbližšia bola v Krakove, ktorá bola založená roku 1364.V registroch tejto univerzity sú zapísaní v rokoch 1492 – 1558 Ján z Levoče, Tomáš z Jablonova, Sixtus z Tomášoviec, Michal zo Smižian, Šebastián Henkel z Levoče, Pavol z Margecian, František z Kežmarku, Gašpar a Alexander z Levoče, Ján z Bijacoviec, Juraj z Lomnice. Niektorí študenti boli aj zo Spišského Podhradia. Na bratislavskej univerzite – Academia Istropolitana, ktorá existovala krátky čas, prednášal Vavrinec Koch z Krompách a iste aj mnoho študentov zo Spiša tam študovalo. Na viedenskej univerzite prednášal v roku 1419 Matúš zo Spiša a roku 1451 Sindram z Kežmarku. Je možné, že tam bolo veľa poslucháčov aj zo Spiša. Na pražskej univerzite založenej roku 1348 študoval Mikuláš zo Spiša, Hermann zo Spiša, Ctibor z Ľubice, Herman z Lomnice, Mikuláš z Ľubice, Ladislav zo Spiša, Ján z Ľubice, Ján z Kežmarku aj z Harichoviec, Jakub z Ružbách, Ján z Levoče, Mikuláš zo Slovenskej Vsi. Prepošt Gašpar Back študoval v Bologni, Ladislav spišský kanonik v Pádové, V 16. storočí Spišiaci študovali aj na nemeckých univerzitách najmä vo Wittenbergu.

Na Spiši bolo v stredoveku mnoho kláštorov. Najhlavnejšie bolo cisterciánske opátstvo v Štiavniku, ktoré založil Koloman, brat svätej Alžbety a kráľa Belu IV. roku 1224. Koloman a Bela IV. pritom mysleli na svoju matku Gertrúdu, ktorú zavraždili maďarskí šľachtici v roku 1213 v Lelesi, pretože veľmi uprednostňovala svojich rodákov Nemcov. Kláštor bol overovacím miestom – locus creabilis, ktoré uschovávalo archívne listiny a vyhotovovalo opisy. Dolina Horného Hornádu so svojim obcami sa volala Mariánska dolina, keďže opátstvo bolo zasvätené Panne Márii. Štiavnickí opáti boli vysokovzdelaní, ako aj členovia kláštora. Miestne obyvateľstvo naučili racionálne hospodáriť. Roku 1420 pápež Justin V. požiadal štiavnického opáta Žigmunda, aby uviedol Juraja z Kežmarku do úradu spišského prepošta. Kartuziáni mali na Spiši dva kláštory. Roku 1299 bol postavený kláštor kartuziánov na Skale útočišťa chránený riekou Hornád ..lou a Kyseľom. Mnísi prišli zo Žiče zo Slovinska. Keď do kláštora vstúpil liptovský šľachtic Dionýz, daroval kláštoru Vyšnú Šuňavu a Nižnú dostalo štiavnické opátstvo. V súvise s Dionýzom sa rozpráva o skrotení medveďa. Také udalosti sa spomínajú u mnohých svätcov, ktorí dosiahli vysokej svätosti, ako Sv. František a Serafín Sárovský v Rusku roku 1830. V roku 1543 kartuziáni sa odsťahovali do Levoče, lebo boli znepokojovaní lúpežným rytierom Matejom Bašom. Pre tohto Bašu zanikol aj štiavnický kláštor v ktorom bolo od založenia 15 prelátov.

V roku 1307 sluha Kakaša Berzeviciho zavraždil brata Arnolda Görgeyho. Ako pokánie Kákaš mal založiť sedem kláštorov. Medzi týmito kláštormi je kartuziánsky Červený kláštor na Dunajci. Okrem toho priviedol križiakov Božieho hrobu do Chmeľova do Lendaku.

Významný kláštor na Spiši bol Kláštor križiakov Antonitov v Dravciach. Tam bola hlavná nemocnica z roku 1288 pre Spiš. Preceptor z Draviec kontroloval všetky uhorské nemocnice. Na Slovensku to boli v Bratislave pri Kostole sv. Ladislava a v Košiciach. Dravecký preceptor j tieto navštívil.

V roku 1314 založili kláštor Panny Márie pre benediktínov v Štôle. Benediktíni boli aj v Strážkach. Pri týchto kláštoroch boli aj školy, kde sa pripravovali mladíci na kňazstvo, ale aj svetská mládež tam študovala.

Za kráľa Žigmunda (1387 – 1437) udiali sa tri udalosti, ktoré mali veľký dopad na život spišského obyvateľstva. Roku 1412 kráľ dal 16 spišských miest: Spišská Bela. Ľubica, Matejovce, Tvarožná, Vrbov, Ruskinovce, Poprad, Veľká, Spišská Sobota, Stráže, Spišská Nová Ves, Spišské Vlachy, Spišské Podhradie, Stará Ľubovňa, Podolínec, Hnezdné do zálohy poľskému kráľovi. Cirkevne patrili tieto mestá do Spišského prepošstva, ale niekedy krakovskí biskupi zasahovali aj do cirkevných vecí týchto miest. Do Spiša sa vrátili až roku 1772. . apríla 1423 kráľ Žigmund na Spišskom hrade dal cigánskemu vajdovi Ladislavovi listinu, ktorou dáva povolenie Cigánom v celej jeho krajine. Najviac sa ich usadilo okolo samého hradu v susedných obciach. Za 566 rokov Cigáni sa neprispôsobili životu spišských občanov, zachovali si aj svoju reč.

S kraľovaním Žigmunda súvisí vpád husitov na Spiš. V roku 1433 husiti vpadli do Spiša z Poľska pod vedením Jána Pardusa z Horky. 25. apríla obsadili Kežmarok. Mesto vypálili a vyplienili. Odniesli mestský archív, zajali mestské predstavenstvo a spišského prepošta Juraja, ktorý zahynul v Prahe v zajatí. Veľmi sa oborili na kláštor Cisterciánov v Štiavniku. Spustošili jeho obce. Napadli aj kláštor kartuziánov na Skale útočištia. V Smižanoch poškodili kostol Svätého Kríža. Preto smižančania cestovali na florenský snem v roku 1436k pápežovi Eugenovi IV. s prosbou, aby pápež udelil odpustky sedem rokov všetkým, ktorí navštívia kostol Svätého Kríža v Smižanoch na jeho sviatok a prispejú na opravu kostola svojou almužnou. 27. marca 1436 Eugen IV. odpustky povolil. Husiti zo Spiša odišli cez Liptov. 7. mája 1433 už boli v Hybiach.

Husiti plienili Spiš aj po Žigmundovej smrti. Kapitán Šafranec sa usadil v Podolínci. Plienil okolité obce. Odtiaľ ho vyhnal Štefan Rozgoň, bratislavský gróf. Potom nastali spory medzi kráľovnou Alžbetou a poľským kráľom Vladislavom o uhorskú korunu. Alžbeta si privolala na pomoc Jána Jiskru z Brandysa. Jiskra sa so svojimi žoldniermi zmocnil niektorých spišských miest. Obsadil aj Spišský hrad v roku 1433. Ale aj Vladislav mal na Spiši oporu v založených mestách. Obidve strany sa pomerili mierom v Spišskej Novej Vsi v roku 1444. Zatiaľ Vladislav porazil Turkov a zvolal snem do Budína. Uhorskí magnáti odstúpili od Jiskru. Keď Alžbetin syn Ladislav bol uznaný za uhorského kráľa prestala Jiskrova funkcia, ale uhorskí magnáti si ho podržali v službách Ladislava. Jiskra si podržal v rokoch 1446 – 1449 mesto Levoču, hrad Richnavu a Spišský hrad. V Richnave bol kapitán Talafúz a na Spišskom hrade Mikuláš Bracal, v Levoči sám Jiskra. Kežmarku potvrdil privilégiá. Proti Jiskrovi bojoval Pankrác z Mikuláša a Peter Komorovský, ktorých podnecoval Ján Huňady. Vtedy sa vzmáhali aj zbojnícke tlupy, ktoré pustošili Spiš. Podľa mieru v Rimavskej Sobote v r. 1451 Spiš ostal v Jiskrových rukách. Jiskra postupne stratil Levoču, Kežmarok, ktoré prešli na stranu Huňadyho. O rok už uzavreli mier podľa ktorého Spiš zostal aj naďalej pod kapitánom Jiskrom, ktorý sa stal majiteľom Levoče. Bratislavský snem v roku 1453 pozbavil Jiskru vplyvu na Spiš. Spišské mestá sa pokonali s husitami, ktorí po Jiskrovi zostali na Spiši. Medzi nimi sa vyvinulo hnutie bratríkov, ktoré ohrozovalo strednú Európu a malo svoje hniezdo na Spiši. Volali ich táboritmi. Oni sa medzi sebou volali bratříci. Spišské kroniky im dávajú hanlivé mená. Napríklad Lotri. Pred tým Jiskrovo vojsko bolo disciplinované. Teraz mali neviazaný spôsob života. Boli to nespokojné živly bývalého Jiskrovho vojska. Postavili si dočasné hrady a odtiaľ robili výpady. Pridal sa k nim Jiskrov vodca Axsamit. Stredisko v Haligovskej skale a v Plavči. Tiež na Zelenej hore pri Hrabušiciach, ktorú volali Tábor. Odtiaľ útočili na susedné obce a na kláštory v Štiavniku a Skale útočištia. Ohrozovali aj šarišské a zemplínske mestá a obce. Riadne vojsko nemohlo proti ním zakročiť, lebo sa objavilo znovu turecké nebezpečenstvo po páde Carihradu v roku 1453. K Axamitovi sa pridal aj Talafúz, kapitán na Richnave, ba aj Komorovský župan Liptovský a Oravský, tiež aj Brcal, kapitán Kežmarku. V roku 1455 kráľ pozval proti bratríkom samého Jiskru, ktorý sa zdržiaval v Poľsku. Po smrti kráľa Ladislava Pohrobka 1457, stal sa kráľom Matej Huňady, Šebastian Rozgony porazila Talafúza a Axamita v Blatnom Potoku, kde Axamit padol. Talafúz pokračoval v boji. Pridal sa k ním Jiskra, ale keď cisár Fridrich , ktorého spojencom bol Jiskra, sa zmieril s Matejom, Jiskra prešiel do služieb Mateja a tým bratríci stratili oporu. Brcal prešiel do Liptova a Oravy ku Komorovskému. Talafúz prešiel do služieb Matejových a roku 1474 musel aj Komorovský opustiť Liptovský starý hrad a Oravu.

Hoci všeobecne husitizmus bol predzvesťou protestantizmu, na Spiši to tak nebolo, hoci tu husiti dlhšie pobudli. Oni tu už nemali tie reformné snahy ako v Čechách. Ostala u nich len vonkajšia vojenská stránka a miestne obyvateľstvo už na svoju vieru nezískavali a ani nezískali. Stanovisko Dr. Jozefa Špirku. „ že na Spiši nemal husitizmus prajnej pôdy, prečo ani nezanechal stopy po sebe, hoci dlhý čas boli tu ľudia, ktorí ho mohli šíriť“ zdá sa bližšie pravdy, ako názor Ondreja Šimka, ktorý značne umocňuje vplyv husitizmu na spišské obyvateľstvo. Husitizmus ako reformné hnutie mal isté pozitívne prvky: snaha zreformovať kresťanský život, poukázanie na mravné poklesky kňazstva, rozšíriť kresťanské pravdy prostému ľudu. Ale pri tejto reformnej snahe dopúšťali sa hrubých omylov a krutého násilenstva, čo im pokazilo dobré meno v celej Európe.

Svätá Jana Arcu im rozhorčene v roku 1430 píše: „Ježiš, Mária! Už dávno mi prišla zvesť, mne Johane , že ste zanechali pravé náboženstvo a obrad a stali ste sa z pravých kresťanov bludári podobní Saracénom, že ste prijali hanebnú poveru a neporiadky, ktoré sa snažíte hájiť a šíriť tak, že niet ohavnosti ukrutnosti, na ktorú by ste sa neodvážili. Cirkevné sviatosti podvraciate, články vier podkopávate, chrámy búrate, obrazy utvorené pre pripomienku ničíte a pálite, kresťanov, čo neprijímajú vašu vieru vraždíte.“

K tomu ešte treba pripomenúť veľkú nenávisť k predstaviteľom Cirkvi od pápeža počnúc cez biskupov, rehoľníkov až k dedinským kňazom. Je príznačné, že táto nenávisť sa prejavovala ešte po dvesto rokoch u takého významného muža, ako bol veľký pedagóg, českobratský biskup Ján Amos Komenský (+1670). Vnukla mu v liste švédskemu kancelárovi Oxentiernovi tieto neuvážené a nespravodlivé slová: „Majte ohľad na národ, na ktorý prvý medzi európskymi ráčil zhliadnuť Kristus tým, že ho vytrhával z temnôt Antikristových a ktorý samojediný odolával vzteklosti Antikristovej po celé stáročia, aby zatiaľ ostatné národy prijali osvietenie.“

Husitské meno nemalo dobrý zvuk a tak, keď husitskí bratríci v roku 1474 definitívne odišli zo Spiša, jeho obyvateľstvo si vydýchlo. Nastupujúci protestantizmus na Spiši n a husitizmus nenadviazal, hoci husiti pobudli na Spiši okolo tridsať rokov.

Cirkevné pomery v strednom Liptove.

V Liptove život pulzoval za Veľkomoravskej ríše. Potvrdzujú to archeologické vykopávky , niektoré historické záznamy a toponymické názvy.

Predmety z tejto doby sa našli v blízkosti kostola Svätej Mary na východnej strane. Tiež pri Svätom Michale zo severnej strany kostola, na lokalite Lúčny hríb pri Liptovskej Štiavnici, východne od obce Paludza na terase Kočenda, v Podturni vo východnej časti hradiska Bašta, v osade Vyšný Zádiel pri Prosieku, na Hrádku pri Prosieku pri vyústení prosieckej doliny a v Liptovských Vlachoch východne od potoka Malatinka.

K Liptovu podľa trnoveckej listiny z roku 1265 patril pôvodne kraj Čierneho a Bieleho Dunajca, kde je Zakopané. Názov je daný z Liptova, že miesto je až za „kopami“, ako ľud volá Západné Tatry. Na hornom toku Čierneho Dunajca , poldruha kilometra od hranice sa vypína Trzydniowiańśki Wierch. Poukazuje na staroslovanských mníchov. Tridneven vo východnej liturgii je meno Krista, ktorý tretieho dňa vstal z mŕtvych. V blízkosti sú typické názvy Iwaniacki Potok, Iwanowski Potok, Kościaliski Potok, Kościelisko, predmestie Zakopaného. Tu sú tiež Mnichy Chocholowskie, vežičky na východnom svahu vrchu Bobrovca, ktorý je nad Juráňovou dolinou v Oraviciach. O názvoch ako Svorad, Ipolt (Čierny Váh), Mních nad Hutami ( 1100 m ), Heremitorium – Miíchov pri Liptovskej Osade, Mníchov pri Liptovskej Anne, Mních nad Ružomberkom, Mníšek pri Liptovských Matiašovciach, Mních na Jalovcom, Mních pri Morskom oku, Mních pri Kráľovej Lehote a pri Važci. Dr. Jozef Kútnik dáva do súvisu s externými misiami vedenými staroslovanskými mníchmi a neskôr benediktínmi zo zoborského ústredného kláštora smerom na Vislansko. To sa týka IX. a X. storočia. Rodisko Sv. Svorada kladie sa do Liptova.

Za dôležitú historickú zmienku o Liptove považujem údaj Aventínov jeho diele Annoles Boiorum k roku 897 – 900 za Mojmíra II. : „Maďari, poslaní Arnulfom na Moravu, spustošili ju. Arnulf teda znovu vtrhol na Moravu a po prerazení zásekov pri rieke Hron a Suevskej hore (Tatry) opäť poslal Kusalu, kráľa Maďarov, proti Moravanom. Celá Morava sa znova naplnila vraždením , lúpežou, požiarmi a žiaľom“. Pod Moravou sa rozumelo Slovensko s dnešnou Moravou a hlavným mestom Nitrou, kde bol pochovaný svätý Metod, ako to svedčí náhrobný reliéf v nitrianskej katedrále.

Zvláštnou anomáliou v stredovekom Liptove je, tri farnosti patrili do liptovského archidiakonátu a ostatné do hontianskeho. Všetko nasvedčuje, že tri fary: Svätá Mara, Svätý Ján, Svätý Kríž, pôvodne zvaný Črvno , jestvovali pred okupáciou Liptova Maďarmi 1018 teda boli založené Eremítmi v IX. storočí. Najdôležitejšia fara bola Liptovská Svätá Mara, lebo bola v blízkostí politického centra Liptovského Starhradu, ktorý bol niekedy sídlom nejakého kniežaťa a neskôr sídlom Liptovského župana. Túto funkciu pripomína meno obce Malatiná, ktorá bola blízkosti hradu a patrila pôvodne do Liptova. Nesie keltské meno kniežacieho vyvýšeného sídla. (Po írsky mál = knieža.). Svätomarský kostol je z prvej polovice XIII. storočia. Roku 1289 sa spomína farár Mikuš, pred ktorým v r. 1290 skladalo prísahu dvanásť zemepánov s majetkovom spore. Pápež Ján XXII. poslal z Avignonu v roku 1331 pápežského legáta Raimonda de Bonofato do Uhorska, aby vyberal desiatka „pre pomoc Svätej Zemi a na výdavky výprav podniknutých proti odporcom a nepriateľom viery.“ Okrem Raimonda bol ešte legát Jakub Berengarius.

Na Liptove našli tri farnosti liptovského a 17 hontianskeho archidiakonátu. Ocenili príjem každého farára v desiatkoch , ktoré dostával z úrody celej farností. Ako peňažná jednotka sa udávala strieborná hrivna, ktorá mala hodnotu jedného páru volov, alebo štyroch bravov. Údaje príjmu farárov sú cenným príspevkom k určeniu hospodárskeho potenciálu dotyčnej obce alebo farností, lebo ten príjem stačí z desať násobiť , aby sme mali obraz o celej úrode. Najväčší príjem desať strieborných hrivien mal svätomarský farár Aemilianus. V roku 1339 bol už farár Šimon , ktorý sem prišiel z Hýb, kde bol dôchodok 4 hrivny. Tu bol liptovským archidiakonom. (Symon rector ecclesie Marie Pacis). V roku 1462 farár Barnabáš, je spomenutý ako vicearchidiakon. Posledným katolíckym je Melchior „vicegerens in spiritualibus comitatus Liptovienssis. Liptovská Mara bola významným miestom v Liptove. Tam sa schádzali kongregácie šľachticov. Tu preverovala v roku 1391 kráľom Ľudovítom Veľkým určená komisia pravosť listín, ktoré museli predložiť všetci šľachtici, nakoľko Ján z Madočian ich hodno sfalšoval, za čo ho upálili.

Liptovský Svätý Ján mal v roku 1332 kňaza Michala s príjmom dvoch hrivien striebra. Roku 1346 bol tu Nicolaus a 1460 Valentinus. Posledným bol Samuel Molyk v roku 1580. Liptovský Ján bol kolískou Bogomirových potomkov. Tuná sa volali Szentiványi a mali početné kaštiele. Aj názov obce Sent Ivani, ktorý sa spomína 1581 svedčí o prastarom pôvode farností. Je to staroslovienske znenie. Tento Bogomer alebo Bohumír s bratom Serafínom dostali za diplomatické zásluhy v Poľsku a v Rusku a tiež za Vojenské výpravy v Rakúsku a v Čechách donácie n a východe Liptova. Z rodu Bohumíra sa vyvinuli šľachtické rody Sentiváni, Smrečáni a Bán.

Liptovský Svätý Kríž, pôvodne Črvno mal roku 1332 farára Floriána s príjmom pol tretej hrivny.

Tieto tri fary sú ešte spred roku tisíc a nevošli do hontianskeho archidiakonátu, do ktorého patrili ostatné staré liptovské fary. Ich počiatok sa nedá presne zistiť. U ôsmich fár je v schematizmoch zapísané, že jestvovali už v roku 1200. Toto je však omyl, ktorý vznikol z toho , že na synode v Trnave roku 1400 sa tieto fary spomínali , ale keď sa začalo písať arabskými číslicami, štvorka sa písala ako pol osmičky (obrátené S), no čítala sa omylom ako dvojka. Správne sa malo napísať jestvovala už roku 1400. Teraz udám fary, ktoré jestvovali roku 1332. Pri popise okrem troch hore udaných a ktoré patrili do hontianskeho archidiakonátu.

Biely Potok je zaniknutá osada. Jej pokračovaním je fara Svätej Alžbety v Kľačanoch. Bol tam vtedy farár Peter a kostol bol zasvätený Svätému Mikulášovi.

V Bobrovci bol v roku 1332 farárom Mikuláš. Kostol bol zasvätený Svätému Jurajovi. Príjem mal dve hrivny. V roku 1391 bol farárom Ondrej. Bol vicearchidiakonom v liptovskom dištrikte, v roku 1484 Filip a potom Matej de Raduch v roku 1581.

V Hybiach bol farárom Šimon, ktorý mal dôchodok štyri hrivny. V roku 1265 Hybe bolo povýšené na mesto, v ktorom sa konali týždenné trhy. Hrádocké panstvo im postupne výsady odoberalo.

V Liptovskom Michale v roku 1332 bol farárom Jakub. Dôchodok mal štyri hrivny. V roku 1342 bol zvolený Ján, ale 1346 bol opäť Jakub. Dedina sa volala Marcelfalva. Keď na území farnosti vzniklo mesto Ľupča, Michalskí zemani si vymohli právo slobodnej voľby farára. Aj Sliače boli filiálkou Michala, neskôr boli samostatné a podriadené turčianskemu premonštráckemu prepoštovi.

V Liptovskom Mikuláši bol farárom pri popise desiatkov Martin., ktorý mal príjmy štyri hrivny. Gotický kostol bol postavený okolo roku 1280 v blízkosti kaštieľa Pongrácovcov, ktorí sa sem prisťahovali z Ondrašovej. V roku 1361 bol farárom Ján, v roku 1484 Ján , v roku 1417 Mikuláš.

Liptovský Ondrej v roku 1332 farár František s príjmom jedna a pol hrivny. V roku 1484 farár Juraj.

Liptovský Peter: V roku 1332 farár Pavol a dôchodkom dvoch hrivien.

V Podturni bola kaplnka so svojim kaplánom pre rodiny zemanov v Podturni.

V Martinčeku bol farárom Šimon s príjmom päť hrivien. K nemu patrila nielen Likavka, ale aj Valaská Dubová a Komjatná. V roku 1492 farár v Martinčeku so súhlasom ostrihomského generálneho vikára súhlasil s tým, aby si zemani v Komjatnej zvolili farára. Gotický kostol pochádza z roku okolo 1260. Boli tu asi aj križiackí rytieri a predtým benediktíni na vrchu Mních.

V Palúdzke bol farárom Mikuláš s príjmom jedna a pol hrivny. Neskôr filiálkou Bodíc. Pôvodne bola Palúdzka filiálkou Svätej Mary, roku 1307 ostrihomský arcibiskup súhlasil so zriadením fary v Palúdzke s kostolom sv. Jána Evanjelistu. V roku 1468 bol tu farár Peter.

Partizánska (Nemecká ) Ľupča v roku 1332 bol tu farár Amandus alebo Arnoldus. Mal dôchodok osem hrivien. V roku 1263 obec dostala práva kráľovského mesta podľa krupinského práva. Mala farský kostol svätého Matúša a kostol Panny Márie (bolestnej) na cintoríne. Kostol sv. Michala tiež patril do ľupčianskej fary. V roku 1400 bol tu farárom Jakup Halfphaff, 1427 Anton, 1479 Ma..., potom Gašpar. V rokoch 1525 až 1536 Štefan Spettihger, bakalár. Ľupča mala honosné meno civitas regalis.

V Pribiline bol farárom Stanislav s príjmom jednej hrivny. Kostol bol zasvätený svätej Kataríne (de Pribina). V roku 1346 bol farárom Štefan.

Ružomberský farár Mikuláš mal pri tomto popise osem hrivien dôchodku. Pôvodný patron bol svätý Ladislav alebo Stanislav, neskôr svätý Ondrej. Roku 1496 bol farárom Ambróz, ktorý žiadal Mateja kráľa v mene mašťanov o zníženie daní. V roku 1337 bol tu farárom Petrus de Scepus. V roku 1339 župan Donč udelil Ružomberku mestské výsady. V roku 1376 sa spomínajú poddanské osady „ulice“ Ružomberka: Biely Potok, Ludrová, Vlkolínec, Černová.

V Liptovskom Svätom Štefanovi bola tiež fara. Pleban Jakub mal príjem jednej hrivny. Spomína sa aj v roku 1346. V kuruckých vojnách 1710 obec zanikla, tak isto ako Liptovský svätý Duch.

Aj v Trstenom bol roku 1332 farár Ján s príjmom dvoch hrivien. Kostol bol zasvätený Márii Magdaléne. (Druhá polovica 13. storočia). Oravský kastelán Moyš z návodu poľského kniežaťa vtrhol okolo roku 1290 do Trsteného s ozbrojeným vojskom, zničil ho a farára zabil, lebo bol v nepriateľstve s Bogomírom, ktorému obec patrila.

Ludrová mala kostol zasvätený Všetkým svätým. Farár Bartolomej mal príjem jeden a pol hrivny. Svetskými patrónmi kostola boli šľachtici Rakovskí. Kostol na Kútoch bol postavený koncom 13. storočia. Svätyňa sa zachovala v pôvodnom slohu. Maľby sú z 15. storočia.

V pápežskom registri z roku 1332 je ešte iná fara Svätého Ondreja, ktorú možno lokalizovať do Štrby, hoci Štrba a Važec sa spomínajú ako fary patriace do spišského prepošstva. Ale keďže patrili liptovským zemanom a do stolice liptovskej , je možné, že Pavol farár Svätého Ondreja s príjmom troch hrivien , bol štrbským farárom.

Mikuláš farár Svätého Jana Krstiteľa s príjmom dvoch mariek bol podľa všetkého farárom v Liptovskom Trnovci, ktorý mal v erbe hlavu Jána Krstiteľa, hoci v 15. storočí je patrocínium kostola Duch Svätý. Liptovský Trnovec bol dôležitou obcou, ktorá zastupovala liptovský ľud (populi de Lipto ). Bela IV. im vydáva listinu v roku 1265 a listinu opatroval archív Liptovského Trnovca. Kráľ Žigmund dal Trnovcu mestské výsady v roku 1462.

Tieto fary jestvovali v roku 1332. V roku 1348 Liptovské fary si založili bratstvo, zvané Kalandus, alebo Kalendas, pretože sa schádzali každý mesiac v prvý deň. Mali podobné pravidla a stanovy ako spišské bratstvo 24 miest. Historik Majláth zaznamenáva, že bratstvo bolo založené s cieľom, aby prevládol latinský obrad. V Liptove, podobne ako na Spiši, bol biritualizmus, najmä tie tri najstaršie fary mali ešte živé spomienky na bohoslužobnú reč sloviensku. To bolo na celom Slovensku až do príchodu Anjouovcov na uhorský trón počiatkom 14. storočia. Symbolicky to ukazuje maľba predstavujúca bitku pri Rozhanovciach 15. 1úna 1312, kde zástava so slovenským odznakom leží na zemi pri mŕtvom zástavníkovi Omodejovho a Čákovského vojska. Anjouovci zavádzali dôslednú latinizáciu.

Po roku1332 vznikli v stredoveku ďalšie farnosti:

Bodice mali svojho kňaza pri kostole Sv. Ladislava, vystavanom okolo roku1370 v gotickom slohu. Správcom kostola bol v roku 1422 Pavol. Samostatnou farnosťou sa Bodice stali v roku 1453.

Dovalovo malo už v XIII. storočí gotický kostol. Fara existovala v stredoveku. Tento duchovný vykonáva obrady aj v blízkom liptovskom Novohrade, čiže v Liptovskom Hrádku.

Komjatná bola založená v roku 1330, cirkevne patrilo na počiatku do Martinčeka. Fara už bola v roku 1400. Kostol mal patróna Sv. Gala. Toto patrocínium je veľmi staré a príznačné. Ono mohlo jestvovať pri nejakom cirkevnom objekte, už pred založením obce. Patrociniá Sv. Gala tiahnu sa po ceste z Nitry do Vislanska. Podľa všetkého označujú činnosť Írsko – škótskych misionárov, ktorých vyslal Sv. Kolumbán (+615) a Sv. Gal (+630) z miesta vo Švajčiarsku, ktoré sa teraz volá Sanct Galen. Títo mnísi sa odvážili ísť aj do týchto miest, ktoré ovládali pohanskí Avari. Obrátili sa na stredisko v Nitre a odtiaľ odišli hore riekou Nitrou, dolu Turcom a hore Oravou do Povislia. V Turci je patrocínium Sv. Gala v Háji v Turanoch. Odtiaľ šla cesta k Váhu a pri Švošove prešla na Oravu cez Komjatnú a Žaškov. Obe tieto obce majú kostol zasvätený sv. Galovi a hore Oravou na Nižnú kde je kostol Sv. Gala. Cesta Kraľovany – Párnica ešte vtedy neexistovala.

Liptovsko – Spišský priesmyk popod Tatry, ktoré sa volali Mons. Suevus bol veľmi rušný. K roku 892 podľa fultských análov a Aventínových análov Bavorov operoval tam Arnulf, aby umožnil Maďarom prechod do srdca Veľkomoravskej ríše, do Nitry. Sú to teda kraje, ktoré vstupujú do histórie v dobe najkrajšej epochy našich dejín.

Orava v stredoveku po cirkevnej stránke.

Význam Oravy je v tom čase , že je dôležitým priesmykom v súvislom pásme Karpát, podobne ako Spiš. Ona spája Vislansko s dôležitými strediskami cirkevného významu ako je Nitra, Ostrihom, Komárno.

V prvých storočiach kresťanskej éry sa začína slabo brieždiť , nakoľko v rokoch 600 – 800, môžeme na Orave sledovať pôsobenie írsko – škótskej misie, pretože zasvätenie nižnianskeho kostola Sv. Galovi (+635), ako aj názov vrchu Halečková prezrádzajú činnosť smelých cestovateľov - írskych misionárov, ktorí nedbali na nepriateľský postoj Avarov voči kresťanstvu.

Trochu jasnejšie sú stopy Svätého Metoda počas Veľkomoravskej ríše. Svätý Metod navštívil okolo roku 880 vislanské knieža a radil mu, aby sa dal pokrstiť, čo tento odoprel. Potom ho Svätopluk podmanil a pripojil jeho územie k Veľkej Morave. Tak ako Metod, aj Svätopluk vychádzali z Nitry. Najkratšia cesta z Nitry k Visle viedla cez oravský priesmyk, teda cez Tvrdošín. Vec bola spracovaná aj beletristicky. Liesecký farár Ondrej Bažík zo Zuberca spracoval pod pseudonymom Strýčko z Oravy novelu: Svätý Cyril a Metód v Tvrdošíne. Zrejme sú to stopy po Metodových učeníkoch v neďalekej doline Čierneho Dunajca, kde je vrch Tryzdniowiański ( 1758 m . nm). Takto ho mohli nazvať Metodovi učeníci, lebo v liturgickej staroslovenskej reči slovo Tridneven označuje Krista, ktorý tretieho dňa vstal z mŕtvych. Obdobný názov ma v blízkosti Dolina Koscieliska, kade sa prechádzalo do Liptova. Táto časť územia Bieleho a Čierneho Dunajca v minulosti patrila do Liptova.

Uhorsko už od počiatku udržiavalo s Poľskom styky cez tento priesmyk, čiže cez Tvrdošín, ako najstaršiu obec v priesmyku. Tu musela byť dopravná stanica na prepriahnutie koní a samozrejme aj duchovná služba pre panovníkov, ktorí tade prechádzali. Svätý Štefan (1000 – 1038) mal matku poľskú kňažnú Adelaidu. Boleslav Chrabrý (992 – 1025) bol jeho bratancom. Tieto rody sa stále navštevovali . Možno si predstaviť, aký bol v Tvrdošíne ruch pri týchto návštevách.

Štefan I. založil po roku 1000 ostrihomské arcibiskupstvo, ktoré sa rozprestieral skoro celé na slovenskom etnickom území. Od Nitry smerom na Krakov ležal nitriansky archidiakonát, do ktorého bola začlenená aj farnosť Tvrdošín. Desiatky odovzdávala zoborskému opátovi. V zoborskej listine z roku 1111 sa udáva pod menom Toardošin. Sú tam spomínané aj farnosti v Turci ako najbližší susedia.

Keďže pred rokom 1000 asketickým ideálom bolo pustovníctvo, sem možno prirátať aj lokality, ktoré sú v blízkosti Tvrdošína naznačujúce prítomnosť pustovníkov, ktorí udržiavali styk Nitry s Povislím. Je to vrch Mních ( 1010 m . n. m.), asi šesť km. Južne od Tvrdošína a lokalita Svoradov, prezrádzajúca prítomnosť Svätého Svorada (+1012) pustovníka. Je asi 10 km južne od Tvrdošína. Zriadenie hlavnej colnej stanice, neskoršej tricezimy v Tvrdošíne popri ostatných desiatich v Uhorsku, z ktorých tri: Bratislava, Trenčín, Košice sú na Slovensku, predpokladá už dosť vyvinutú obec.

Veľmi dôležitým prameňom je spomenutý register farností pápežského legáta Reimonda.

Sídlom pápežov, nástupcov Svätého Petra, je Rím od počiatku až do teraz. Iba v rokoch 1305 – 1334. Pápež sa dostal do sporu s nemeckým, ale titulárne rímskym cisárom Ľudovítom Bavorským (1314 – 1347). Cisárovi poradcovia ho nahovárali k absolutizmu a k boju proti Cirkvi. Tvrdili: „Všetky pozemské veci Cirkvi podliehajú panovníkovi a on si ich môže privlastniť. Blahoslavený Peter nemal väčšiu moc , ako ostatní apoštolovia, ani nebol hlavou ostatných apoštolov. Kristus nezanechal Cirkvi nijakú hlavu, ani nikoho neurobil svojim zástupcom. Cisár má právo pápeža naprávať, dosadzovať, zosadzovať.“ Okrem toho v južnom Francúzsku povstala sekta albigencov, kam bolo treba poslať misionárov. Tak isto aj do Svätej zeme, ktorá bola v rukách mohamedánov a pútnici tam mali veľké ťažkostí. A tak Ján XXII. Poslal z Avignonu v roku 1311 do Uhorska dvoch legátov Raimunda de Bonofato a Jakuba Berengária, aby vyberali štvrťročne desiatky z príjmov duchovných pre pomoc Svätej zemi a na výdavky výprav podniknutých proti odporcom a nepriateľom viery.“ O tom pápež upovedomil kráľa Karola Roberta (1308 – 1342) a ostrihomské arcibiskupstvo. Raimundove poznámky sa zachovali v tajnom vatikánskom archíve. Legát našiel na Orave dve farnosti: Aravia a Turdesen. V Aravii - na zámku bol farár Martin, ktorý mal dôchodky dve marky čiže dve hrivny striebra. Zaplatil 11 grošov. V Tvrdošíne bol kňaz Peter, ktorý mal príjem jeden hrivny striebra a zaplatil 6 grošov. Keďže to boli desiatky z delenej úrody, dá sa vypočítať, koľko vyniesla celá úroda v Tvrdošíne. Bolo to 10 hrivien, čiže 10 párov volov, alebo 40 bravov.

Ku roku 1332 mohlo byť ešte viacej fár na Orave, ale pápežský legát popisoval len tri fary, ktoré mali dôchodok vyše 1 marky. Na dolnej Orave boli už viaceré obce, ktoré mali mať kňaza predovšetkým Veličná, ktorá sa okolo roku 1330 stala župným sídlom a súčasne dostala mestské práva. Ľudovít Veľký (1342 – 1382) udelil v roku 1369 obyvateľom Tvrdošína mestské práva, vydeliac im chotár po Poľské hranice. Bolo to kráľovské mesto, ale on ho založil svojmu palatínovi Ladislavovi, Opoľskému vojvodovi Ladislav Opoľský zase celý chotár vyšného Tvrdošína pridelil svojmu tajomníkovi Švankomírovi a jeho bratom a príbuzným. Keďže v Tvrdošíne bol hlavný colný úrad, kupci sa tam neradi uberali a preto v roku 1371 Švankomír založil na severnej časti Tvrdošína nové mesto, ktoré sa volalo Bindenstat, ale čoskoro dostalo slovenské meno Trstená. Tieto tri osobnosti Ľudovít Veľký, Ladislav Opoľský a Švankomír boli veľkými ctiteľmi Panny Márie. Ľudovít je zakladateľom kláštora pavlínov v Marianke pri Bratislave. Ladislav Opoľský uviedol pavlínov z Uhorska do Čenstochovej, kde bola od vtedy veľká púť veriacich. Trstenský obraz bol veľmi podobný Matke Božej na Jasnej Hore Matke Božej Čenstochovskej a je iste jeho kópiou. Sú to obrazy východného štýlu, pretože Čenstochovský obraz pochádza z mesta Belz asi 60 km na sever od Ľvova, kde keď poľské vojsko dobylo Chol Ladislav Opoľský odniesol čiernu ikonu Božej Materi do Čenstochovej a zveril ju Pavlinom. Aj v Trstenej boli pavlíni, ale podliehali najbližšiemu kláštoru pavlínov, ktorý bol v malohontskom Gombaseku. Na Orave teda bolo o jednu dôležitú faru viac. V kráľovskom mieste v Tvrdošíne okrem farského dreveného kostola na námestí postavili aj drevený kostol na cintoríne, pri ktorom bola mestská nemocnica podľa vzoru Nemeckej Ľupče. Kostol sa zachoval do dnes, má gotické prvky, ale jeho pôvodný oltár odniesli do Budapešti. Tvrdošín bol založený na Norimberskom práve, ako Krupina a Ľupča. Trstená na práve Magdeburskom. Tvrdošín mal voleného richtára, Trstená mala dedičného richtára – šoltýsa.

Tesne pred uvedením protestantizmu dostali sa na Oravu v roku 1556 Thurzovci. František Thurzo bol ešte katolík, ale sa začal stavať proti katolíckej cirkvi. On bol nitrianskym biskupom v tom zmysle, že bral dôchodky, ale nemal svätenie. Keď mu arcibiskup Mikuláš Polák nariadil, aby sa dal vysvätiť, odmietol, za čo bol pozbavený nitrianskeho biskupstva. Oženil sa ešte katolíckym obradom na bytčianskom zámku s Barborou Kostkovou. Neskoršie ako vdovec vzal si manželku Katarínu Zrínsku. Svojho syna Juraja, dal študovať vo Wittenbergu. Thurzovský rod sa stal veľkým zástancom protestantizmu na Orave. Na konci katolíckej éry v roku 1560 boli na Orave len tieto fary: Trstená, Tvrdošín, Sedliacka Dubová, Dolný Kubín, Veličná a Žaškov. Fara v Lokci bola založená v roku 1565.

Bodkou za stredovekým katolicizmom na Orave je kanonická vizitácia nitrianskeho archidiakona Michala Zeghedina z roku 1559 a 1560. V Liptove som o nej nehovoril, pretože tam už vidno počiatky protestantizmu vo výraznejšej forme, takže budem o nej hovoriť v nasledujúcej prednáške „Protestantizmus na území Spišskej diecézy.“ V oravských vizitáciách vidíme dve okolnosti, ktoré sa zdajú byť znakmi protestantizmu: kňazská ženba a prijímanie pod obidvoma spôsobmi. Ale tieto dve veci žiadal Ferdinand I. (+1564) od Tridentského snemu pre Rakúsko – Uhorsko. Tridentský snem, ktorý sa skončil v januári 1563, obidve veci zavrhol, ale kňazi v nádeji , že otázky budú pre nich pozitívne vyriešené, sa vopred oženili a niekde rozdávali prijímanie pod obidvoma spôsobmi. Vizitácie nariadil ostrihomský arcibiskup Oláh, aby sa presvedčil, aký je stav v jeho arcidiecéze. Ťažšie prípady si zavolal do Kláštora pod Znievom, aby sa na synode osvedčili, akého sú názoru, čo sa týka viery, pretože protestantizmus sa už vtedy začal šíriť.

V Dolnom Kubíne vizitátor našiel kostol Sv. Kataríny dosť pekne zdobený, mal štyri pozlátené kalichy. Bol tam ženatý farár Ladislav v roku 1559 mal ešte všetko v poriadku: krstiteľnicu, olejky, dával už prijímanie pod obidvoma spôsobmi, ale na druhý rok 1560 sa už o ňom zle vyslovil, že bol alkoholik a už nedržal olejky ani krstnú vodu, ani sviatosť oltárnu. Zaznačil o ňom, že tamtoho roku bol farárom v Liptovskom Štefane a že obrazy začiernil uhlím a spálil kríž, nemal žiadne knihy, svoju ženu volal grmatikou a vydržiaval si ešte inú podozrivú osobu.

Veličná mala kostol Sv. Štefana kráľa. Miestny farár Michal bol oravským vicearchidiakonom (dekan). Ženatý, bol vysvätený v Krakove v roku 1551 laodicejským biskupom. V predošlých rokoch sa klonil k heréze, ale pri schôdzi v Kláštore pod Znievom si dal povedať a veľmi príkladne sa držal. Vizitátor ho potvrdil v úrade. Dáva niektorým prijímať pod obidvoma spôsobmi.

V Revišnom podžupan Ladislav Dávid odňal niektoré role z ktorých farár choval včely a dorábal vosk na sviece. Podžupan tvrdil, že kostol nepotrebuje svetlo.

Zemani z Istebného a Malého Bysterca tiež nechcú nič platiť farárovi od pohrebov. Arcibiskup po prečítaní vieličianskej vizitácie napísal „Veniat“, to znamenalo, že sa mal dostaviť na najbližšiu synodu.

Tvrdošín mal kostol Všetkých svätých . V roku 1559 tam bol starý ženatý farár Michal, ktorý vysluhoval po katolícky všetky sviatosti. V roku 1560 našiel vizitátor mesto požiarom zničené, ale kostol sa zachoval. Bol tam ženatý farár Šimon – Poliak. Bol vzorný kňaz, všetko vysluhoval správne, ibaže poniektorí si vyžadujú vysluhovanie pod obidvoma spôsobmi.

Žaškov mal farára Matúša alebo Mateja, sviatosti vysluhoval katolíckym spôsobom, ibaže hromadne spovedal. V roku 1560 tam už kňaza nebolo. Žaškovský kostol mal patróna Sv. Mikuláša a kaplnka v Zábreží Sv. Michala.

Sedliacka Dubová má kostol S. Kozmu a Damiána pekne vyzdobený. Farár Juraj je ženatý, je jednoduchý vidiecky starec. Slúži rímskokatolíckym spôsobom, iba že dáva prijímať pod obidvoma spôsobmi. Chodil slúžiť do kostola Panny Márie v Oravskom Podzámku, z ktorého dostával dežmu, ale Peter Kostka mu ich potom odmietol.

V Trstenej bol kostol zasvätený v roku 1559 Preblahoslavenej Panne Márii a v roku 1560 Duchu Svätému. Vizitátor nariadil kurátorom, aby ho opravili. Farárom tam bol mladý ženatý kňaz Gregor, vysvätený vo Viedni biskupom Nauzeasom. Dával prijímať pod obidvoma spôsobmi, ale má slušne zariadený kostol.

Taký bol stav našej diecézy pri prechode zo stredoveku na novovek a pri počiatkoch reformného protestantského hnutia. Ako ono prebiehalo v našej diecéze, chcem opísať v budúcej prednáške.