ÚVOD

    Témou mojej diplomovej práce je život a dielo katolíckeho kňaza Štefana Šmálika. Okrem  životopisu v prvej kapitole tejto práce, som sa v ďalších častiach snažila o vykreslenie jeho osoby z rôznych aspektov.

     V druhej kapitole sa venujem jeho kňazskej činnosti. Zaujal ma jeho zmysel pre ekumenizmus, jeho láska k blížnym a zmysel pre plnenie svojich kňazských povinností.

     Tretia kapitola vykresľuje Štefana Šmálika ako historika. Venoval sa predovšetkým štúdiu cirkevných dejín. Medzi jeho záujmovú sféru patrila aj problematika, týkajúca sa Kvádov, v ktorých videl predkov Slovákov a cyrilo-metodská otázka. Myslím si, že jeho prínos v tejto oblasti je nedocenený a dosť často zaznávaný.

     Štvrtá kapitola sa týka jeho vzťahu ku Kolakovičovej rodine a jeho aktivít v rámci nej.

     Posledná kapitola je snahou o spracovanie jeho prekladateľskej činnosti z francúzskeho jazyka. Kvôli nedostatku materiálov sa mi ju nepodarilo spracovať komplexnejšie. V budúcnosti by bolo potrebné venovať sa tejto oblasti podrobnejšie.

Pre budúcnosť zostáva otvorená aj otázka kompletného spracovania jeho historického diela, ktoré zostalo väčšinou vo forme rukopisov alebo samizdatov a jeho úplnej bibliografie.  

Okrem materiálov, ktoré sú verejnosti dostupné som pri príprave tejto práce využívala predovšetkým pozostalosť Štefana Šmálika, ktorá sa nachádza v súkromnom archíve jeho synovca Pavla Stanu a vo veľkej miere  i spomienky a pamäti, resp. materiály ľudí, ktorí ho poznali a prichádzali s ním do kontaktu.

Na otázku, prečo som si vybrala práve túto tému existuje viacero odpovedí. Predtým, ako som začala študovať na Katolíckej univerzite, neprišla som nijako zvlášť do styku s osobou Štefana Šmálika. Po začatí štúdia som počula o kňazovi Štefanovi Šmálikovi častejšie. Postupne som sa s jeho osobnosťou  začala viac zoznamovať. V druhom ročníku môjho štúdia som na podnet p. docenta  Chalupeckého napísala o ňom seminárnu prácu, a tak pri výbere témy diplomovej práce som sa rozhodla, že rozšírim túto seminárnu prácu.

Druhým dôvodom je to, že Štefan Šmálik je môj rodák a je dobré, ak nezabúdame na významné osobnosti našich dejín,  zvlášť ak pochádzajú z miest, kde žijeme.

Tretím dôvodom je to, že by som jeho osobu chcela priblížiť ľuďom, t. j. širšej verejnosti,  pretože si myslím, že o Štefanovi Šmálikovi vedia pomerne málo. Je skôr známy v miestach, kde pôsobil a poznajú ho ľudia, s ktorými sa stýkal.

V našej obci sa zrodila myšlienka zriadiť v rodnom dome Štefana Šmálika pamätnú izbu. Je to spojené s viacerými problémami a dnes je veľmi ťažké povedať, či sa tento projekt podarí. Keď som sa však o tom dozvedela, umocnilo to moju myšlienku napísať prácu o Štefanovi Šmálikovi, ktorá by mohla byť, ak sa tento plán podarí, súčasťou tejto pamätnej izby. 

ŽIVOTOPIS ŠTEFANA ŠMÁLIKA

Štefan Šmálik sa narodil 17. decembra 1908 v podtatranskej obci  Šuňava  ( predtým  Nižná  Šuňava ).  Pochádzal  zo stredno-gazdovského rodu. Jeho otec Ján Šmálik bol jedináčik. Jeho matka Mária, rodená Erdziaková mala dve sestry a dvoch bratov. Štefan Šmálik mal štyroch súrodencov, troch bratov a jednu sestru.

Najstarší zo všetkých bol Ján, ktorý študoval na gymnáziu v Levoči. Neskôr študoval právo v Brne. V roku 1945 so svojou rodinou emigroval. Zomrel v Argentíne v januári 1991. Za Slovenského štátu bol istý čas aj riaditeľom Tlačovej agentúry Slovenska.

Brat Jozef prekonal v detstve rachitídu, bol telesne i duševne zaostalý. Jeho stav si vyžadoval zvláštnu starostlivosť, ktorú mu venovala ich matka plných šesťdesiatpäť rokov. Po matkinej smrti dožil svoj život v sociálnom ústave v Smrečanoch, kde ešte pracovali rehoľné sestry, čo bolo v tom období ojedinelé.

Sestra Mária a brat Pavol študovali na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi. Pavol okrem štúdii v Spišskej Novej Vsi študoval aj na Rímsko-katolíckom piaristickom gymnáziu v Kláštore pod Znievom, kde aj maturoval. Po nástupe na vojenčinu študoval na Vojenskej akadémii v Bratislave. V SNP ako poručík 1. československého armádneho zboru padol v bojoch o Liptovský Mikuláš v Smrečanoch 3. marca 1945. Sestra Mária zomrela v roku 1988 v Prešove.

Štefan Šmálik vychodil šesť rokov rímsko-katolíckej ľudovej školy v Šuňave a to štyri triedy v maďarčine a dve už v ČSR v slovenčine v rokoch 1914-1920. Otec Ján bol v rokoch 1912-1919 v Amerike. Veľmi chcel, aby jeho deti študovali, preto odišiel za zárobkom. Štefan Šmálik po ukončení ľudovej školy pomáhal istý čas otcovi doma na  hospodárstve. Potom sa prihlásil do gymnázia v Levoči so súhlasom rodičov, aj keď to bola veľká záťaž. K štúdiu ho inšpiroval jeho brat Ján, ktorý už navštevoval spomínané gymnázium. Do gymnázia v Levoči chodil v rokoch 1921-1923. Bolo to bývalé katolícke gymnázium, ktoré si ešte ako tak zachovalo katolíckeho ducha. V tomto období tu študovali aj také osobnosti, ako napr. Pavol Čarnogurský a Viktor Trstenský.

V roku 1923 Šmálikovi predali gazdovstvo v Šuňave, odsťahovali sa do Smižian a otec odišiel do Kanady, aby prirobil na štúdia pre deti. Starostlivosť o rodinu a domácnosť ostala na matke. Otec sa po šiestich rokoch vrátil z Kanady s podlomeným zdravím. Po presťahovaní do Smižian Štefan Šmálik prestúpil na Štátne reálne gymnázium v Spišskej Novej Vsi, kde vládol úplne iný duch ako v Levoči, pretože to bolo bývalé nemecké evanjelické gymnázium, ktorého triedy sa postupne pretláčali v prospech štátneho gymnázia československého. Tu ukončil tretiu, štvrtú a piatu triedu gymnázia v rokoch 1923-1926. Štefan Šmálik bol veľmi nadaný a húževnato sa venoval štúdiu. Svedčia o tom aj jeho výsledky, ktoré v škole dosahoval.

Po ukončení gymnázia v Spišskej Novej Vsi dostal ako výborný žiak štipendium na Carnotovo lýceum v Dijone vo Francúzsku. Štipendium obsahovalo byt, stravu, školské potreby, malé vreckové a časť úhrady na cestu. V Dijone navštevoval prvý a druhý ročník lýcea. Tretí rok sa špecializoval na filozofiu. Niektoré učebné predmety ako dejepis, zemepis a francúzština boli spoločné, ostatné sa diferencovali v jednotlivých oddeleniach. Štefan Šmálik navštevoval humanistické oddelenie, kde študoval latinčinu a živé jazyky. Ako živý jazyk si zapísal slovenčinu, aby mu to uľahčilo maturitu. Štúdium v Dijone ukončil 3. júla 1929 bakalaureátom.   Túto   skúšku   mu   československá   vláda  24. septembra 1929 priznala ako rovnocennú maturitnej skúške. 13. júla 1929 sa rozlúčil s Dijonom a vrátil sa na Slovensko. Počas štúdií vo Francúzsku navštívil mnohé mestá, okrem iného i Paríž.

Po štúdiách vo Francúzku sa prihlásil na štúdium teológie na Rímsko-katolíckej vysokej bohosloveckej škole v Spišskej Kapitule.[1] Biskup Ján Vojtašák mal isté obavy prijať Štefana Šmálika na štúdium, pretože pred jeho prihlásením študoval  teológiu v tamojšom seminári istý Illenčík pochádzajúci zo Šuňavy. Pred teologickými štúdiami tiež študoval vo Francúzsku. Tesne pred vysviackou odstúpil od kňazstva. Z toho dôvodu mal biskup výhrady k  prijatiu Štefana Šmálika. Zaručil sa za neho kňaz Jozef Brandobur, ktorý pochádzal zo Smižian a veľmi dobre ho poznal. V tom čase bol riaditeľom Učiteľského ústavu na Spišskej Kapitule.

 Štefan Šmálik bol vysvätený za kňaza v piatom ročníku 28. januára 1934 na Spišskej Kapitule. Svätenie prijal z rúk biskupa Jána Vojtaššáka.[2] Ročník Štefana Šmálika mal skrátený  posledný rok štúdia, pretože bol nedostatok kňazov. Z toho dôvodu boli vysvätení skôr.  Primície mal v Smižanoch na Hromnice 2. februára 1934 a 4. februára 1934 aj vo svojom rodisku oslávil počiatok svojej kňazskej služby.

19. februára 1934 nastúpil na kaplánku do Tvrdošína, kde predtým pôsobili ako kapláni aj Ján Vojtaššák a Andrej Hlinka. Pomáhal tam pri pastorácii, vyučoval náboženstvo v ľudových školách vo farnosti, v štátnej meštianke, v učňovskej škole a tiež chodil učiť aj do filiálok Krásna Hôrka, Dolný a Horný Štefanov. V Tvrdošíne sa začal zaoberať históriou Oravy a prispieval do týždenníka „Naša Orava“.

Po štyridsaťmesačnej činnosti v Tvrdošíne bol preložený za kaplána do Liptovského Mikuláša, kde pôsobil približne jeden rok. Počas svojej činnosti v Liptovskom Mikuláši prispieval svojimi kázňami do časopisu „Svornosť“, ktorý vychádzal v Nitre. V roku 1938 mu predstavitelia mesta Tvrdošín priniesli do Liptovského Mikuláša dekrét o udelení čestného občianstva mesta Tvrdošín. „Vtedy udelili čestné občianstvo aj Jánovi Vojtaššákovi biskupovi, A. Hlinkovi, ružomberskému farárovi a poslancovi a tiež predsedovi vlády Milanovi Hodžovi.“[3] ŠMÁLIK, Š. : Životná cesta človeka, (zost. Mgr. Ján Vrana), vydané ako účelová publikácia pre ZŠ Š. Šmálika v Tvrdošíne 1996, s. 24. V Liptovskom Mikuláši, tak ako na predošlej kaplánke vypomáhal v pastorácii a pri vyučovaní náboženstva.

V roku 1938 sa stal správcom fary v Hybiach, kde od roku 1939 pôsobil ako farár. Do Hýb prišiel 5. septembra 1938. Tu sa venoval okrem iného tiež vyučovaniu náboženstva. Náboženstvo učil aj v Kráľovej Lehote, Východnej ba i na meštianke v Liptovskom Hrádku. Od mája 1945 tu vyučoval i ruský jazyk, keďže nemal kto. Ako administrátor v Hybiach sa Štefan Šmálik podrobil 24. septembra 1938 skúške na základe ktorej získal  profesorsko-katechétsky diplom. Na skúške sa preukázal okrem vedomostí z rôznych predpísaných predmetov a pedagogických vied, aj písomnou prácou na tému: „Sexuálny problém na strednej škole“.

Keďže v Hybiach bolo menšie zastúpenie katolíkov než evanjelikov, Štefan Šmálik bol s nimi často v úzkom kontakte. Možno povedať, že evanjelici si ho vážili, ba často ho mnohí prišli na faru navštíviť a poradiť sa.

V čase keď bol Štefan  Šmálik v Hybiach, boli u neho na fare jeho rodičia a brat Jozef. Rodičia sa starali o gazdovstvo, ktoré bolo pomerne veľké. Štefan Šmálik túto starosť ponechal na nich a on sa veľmi húževnato venoval svojej duchovnej práci, spisovateľskej a prekladateľskej činnosti. Počas pôsobenia v Hybiach padol v SNP aj jeho už vyššie spomínaný brat Pavol. Táto udalosť veľmi zarmútila rodičov a samotného Štefana Šmálika. 

     Štefan Šmálik mal záujem uplatniť sa na gymnáziu a tiež záujem o ďalšie štúdia, preto odišiel do Bratislavy. Spišská diecéza ho v tom čase prepožičala trnavskej arcidiecéze. Po osemročnom účinkovaní začiatkom  septembra 1946 Hybe opustil.  Jeho rodičia  sa  vrátili  domov  do  Smižian.  V  Bratislave dostal miesto katechétu na Prvom štátnom gymnáziu a súčasne študoval historické vedy a ruštinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Okrem vyučovania náboženstva a štúdia kázaval pre inteligenciu v bratislavskom Modrom kostolíku. Toto štúdium úspešne ukončil ( 6 semestrov ) štátnou skúškou z dejepisu. V Bratislave sa venoval historickým výskumom, navštevoval univerzitnú knižnicu a venoval sa práci s mládežou. Okrem iného navštevoval prednášky pre vysokoškolákov, ktoré sa konali raz do týždňa v rámci Ústrednej katolíckej kancelárie v amfiteátri Cyrilometodejskej bohosloveckej fakulty. 

     Vo februári 1948 sa začali u nás zhoršovať pomery. Tieto udalosti zasiahli aj do života Štefana Šmálika. Pretože odmietol navštevovať schôdze, ktoré boli namierené proti náboženskému učeniu 1. augusta 1950 mu z  toho dôvodu zastavili plat. Nechali ho však ešte istý čas ďalej vyučovať náboženstvo v rokoch 1950-1951. V tomto období sa tajne schádzal  s mládežou,  s ktorou  si  vysvetľovali  teologické problémy a preberali Starý zákon.[4] V Bratislave bývala sestra Štefana Šmálika, ktorá bola v tom čase úradníčkou na Zbore povereníkov. Jej manžel pracoval v Stavoprojekte ako strojný inžinier. Oni boli pre Š. Šmálika v Bratislave akousi rodinnou oporou. V roku 1951 sa jeho sestra spolu s manželom presťahovala do Prešova.                        

Dňa 28. septembra 1951 bol Štefan Šmálik zatknutý a obvinený zo spojenectva s Vatikánom a v roku 1954 odsúdený na trinásť rokov väzenia. Najskôr bol vo vyšetrovacej väzbe na Policajnom riaditeľstve v Bratislave. Prvé vyšetrovania boli veľmi kruté a sprevádzané bitkou, čo malo dopad aj na jeho duševný stav.  

Prvou väznicou na dlhej ceste utrpenia bola väznica v Prahe – Ruzyni. Bol tam veľmi prísny režim a veľký hlad. Štefan Šmálik namiesto 80 kg vážil 63 kg . Väzni nechodievali ani na prechádzky. V izbe musel väzeň chodiť a keď sedel, musel sa vždy preukázať pohybom, či nespí. Pri spaní musel mať ruky na deke, aby ich bolo vidieť. Bývali tu prísne vyšetrovania, niekedy aj nočné výsluchy, bitka ustúpila. Neskôr sa podmienky trochu zlepšili. Štefan Šmálik mohol ísť raz za osem mesiacov na prechádzku a trocha sa zvýšila úroveň  stravovania. Ako spomína: „Pri vyšetrovaní najhorší nebol ani hlad, ani bitka, ale obava, či človek nezradí svojho priateľa a či sa nejako nepotkne, nepreriekne, lebo v takom prípade dotyčného hneď zatvorili a trápili. Toto bolo najhoršie utrpenie.“[5]   ŠMÁLIK, Š.: Životná cesta človeka, c. d., s. 43.

 24. júna 1952 bol prevezený do väznice Krajského súdu v Bratislave. V tomto období trpel zimnicou, ktorú prekonal bez akéhokoľvek ošetrovania. Bol ešte vo vyšetrovacej  väzbe, ale vyšetrovali ho už len málo. Súdne  prelíčenie  sa  konalo 26. apríla 1954. Štefan Šmálik patril k tzv. záškodníckej skupine vatikánskej katolíckej akcie. Patrilo tam dvadsaťštyri osôb. Skupina sa volala „Staríček a spol.“ Štefan Šmálik bol obvinený z vyzvedačstva a velezrady. Za velezradu sa považovalo vedenie náboženských krúžkov, Vatikánska katolícka akcia. Vyzvedačstvo pozostávalo v pokuse poslať informácie o stave Cirkvi do Vatikánu. K tomu bolo pridané hanobenie Sovietskeho zväzu, ktorého sa vraj dopustil tým, že z Veľkej sovietskej encyklopédie preložil článok „Antireligioznaja propaganda“. Odsúdili ho na trinásť rokov. Pri vyhlásení rozsudku boli prítomní aj jeho rodičia. Napriek odlúčeniu od sveta, väzňom pomáhala znalosť morzeovky, ktorou si posielali správy. Takto sa Štefan Šmálik dozvedel o smrti Stalina i Gottwalda. Počas trojročnej vyšetrovacej väzby mu povolili jedenkrát návštevu rodičov. Po vyhlásení rozsudku zostal v Bratislave do decembra a začiatkom decembra bol odvezený na Mírov. Cestou na Mírov sa však zastavili v Ilave, kde pobudli týždeň. Aj napriek tomu, že bol vo väzení, neustále ho povzbudzovali listy, ktoré dostával z domu. Vo väzení na Mírove sa stretol s mnohými kňazmi zo Spišskej diecézy. Čo sa týka pracovného zaradenia, vo väzení vyrábal akési drobné veci s nitkami. Neskôr ho preradili k výrobe zámkov, ktoré skladal z drobných súčiastok. Na Mírove boli vysoké normy a cez veľké sviatky, ako Vianoce a Veľká noc im dozorcovia dali úmyselne prenášať ťažké brvná z jedného dvora do druhého.

5. augusta 1955 odviezli Štefana Šmálika do Jáchymova. Bol tam veľký pracovný tábor. Tu sa vozila uránová ruda z okolitých baní, merala sa jej sila, triedila sa a potom sa drvila vo veži. Rozdrvená na prášok sa balila do plechových nádob, ktoré sa potom vláčikom odvážali preč. Štefan Šmálik pracoval pri meracej kabíne, kde po koľajniciach prijímal drevené skrinky, naplnené rudou. Vážil ich a značil ich silu. Práca, ktorú vykonával nebola priamo v Jáchymove, ale v Ostrove alebo skôr v Ždári, preto Jáchymov tu treba brať v širšom význame. V tunajšej väznici bol aj dvakrát operovaný, prvý raz na kŕčové žily a druhý raz na slepé črevo.       

 Po likvidácii tábora koncom mája 1956 bol prevezený do Leopoldova. V tejto väznici boli ľudskejší strážcovia i lepšia strava. K dispozícii bolo aj ovocie, ktoré väzni určitý čas spracovávali. Aj na Mírove, aj v Leopoldove mohol Štefan Šmálik tajne slúžiť svätú omšu. V Leopoldove sa stretol aj s biskupmi - Gojdičom, Barnášom, Hopkom a s viacerými známymi kňazmi. Čo sa týka náplne práce, väzni párali perie a šili múčne vrecia. Strávil tam viac ako päť rokov.    

26. júla 1960 bol odvezený do Valdíc. Väzni tu skladali zväzky sponiek. Normy tu boli vysoké, prakticky nesplniteľné a preto si museli ustavične nadrábať. Vo Valdiciach sa stretol s biskupom Vojtaššákom, s Alexandrom Machom i s tajným biskupom Korcom. Po desiatich rokoch, siedmych mesiacoch a dvoch týždňoch bol 9. mája 1962 prepustený na amnestiu. 

Po prepustení z väzenia Štefan Šmálik odišiel domov do Smižian. Keďže mal zakázané vykonávať povolanie kňaza,  našiel si prácu v závode Mlyny a cestovinárne v Spišskej Novej Vsi. Pracoval tam ako pomocný skladník. Vypisoval dodacie listy pre vagóny a pre povozy, ktoré odvážali múku. V tom čase sa zase intenzívnejšie začal zaoberať históriou. Uverejnil niekoľko historických článkov v „Spišských hlasoch“. 15. septembra 1964 mu zomrel otec vo veku 86 rokov, ktorý je pochovaný v Smižanoch.

Štefan Šmálik mal veľkú túžbu vrátiť sa do pastorácie. Keď sa stal riaditeľom biskupskej kancelárie Štefan Garaj, umožnil mu tento návrat. 17. decembra 1965 sa dostal za kaplána do Spišského Podhradia. Vyučoval tam náboženstvo na dvoch ľudových školách. Okrem iného chodieval slúžiť omšu aj do filiálneho kostola Studenca - Kolbachy. Na Spišskej Kapitule objavil kapitulskú knižnicu a v nej približne 10 000 starých kníh. S matičným pracovníkom Kolodzejským asi polovicu z nich skatalogizovali. V Spišskom Podhradí mával  historické prednášky o hrade, o meste a o kapitule. To sa však nepáčilo svetským úradom.

Pred Vianocami 1966 ho preložili do Trnovca. Okrem vyučovania náboženstva v Trnovci, vyučoval aj v Sielnici a Kvačanoch. V Trnovci mal znova možnosť v ekumenickom duchu spolupracovať s evanjelickým farárom a evanjelickými veriacimi.

V Trnovci prežil aj časy Dubčeka. V roku 1968 navštívil Rím na pozvanie verbistu Michala Lapšanského zo Smižian. Bol tam spolu s vtedajším šuňavským farárom Jozefom Kožárom. V Ríme navštívili Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, ktorého riaditeľom bol vtedy Štefan Nahalka, rodák z Liptovskej Tepličky, ktorý bol zakladateľom tohto ústavu. Takisto sa tu stretli i s biskupom Hnilicom. Veľkým zážitkom pre nich bola audiencia u pápeža Pavla VI.[6] Štefanovi Šmálikovi sa v Ríme okrem pamiatok podarilo nahliadnuť aj do historických prameňov. Zaujímal sa hlavne o synodu z roku 253 za pápeža Kornélia, ktorej sa zúčastnili biskupi z blízkosti územia Slovenska napr. Subcesus est Brigétia, ktorý pochádzal  od Komárna.  Okrem Ríma navštívili aj Benátky a Padovu, Neapol a San Giovanni Rotondo, kde boli pri hrobe pátra Pia.

V Trnovci pôsobil päť rokov. Na fare býval spolu s matkou a svojim bratom Jozefom. Keď sa v roku 1971 uvoľnila fara v Tvrdošíne Dr. Ligoš ho navrhol na tamojšiu faru. Tak po tridsiatich štyroch rokoch 11. septembra 1971 znova prišiel do Tvrdošína.

Počas pôsobenia v Tvrdošíne odmietal zúčastňovať sa pohovorov a schôdzí a to preto, lebo raz keď tam prišiel bola v priestoroch ONV výstava, kde boli Panna Mária a Pán Ježiš veľmi znetvorení. Taktiež nesúhlasil s organizáciou „Pacem in terris“. V Tvrdošíne, tak ako aj na iných pôsobiskách okrem iného vyučoval náboženstvo. Tu mu zomrela 16. februára 1974 i jeho matka, ktorá je tam i pochovaná. Roky prežité v Tvrdošíne boli ozaj plodné. Jeho kňazská horlivosť, nekompromisný postoj v otázkach viery [7] Podpisoval petíciu prezidentovi za prepustenie františkánov a napísal list biskupskému úradu o ťažkostiach, ktoré súviseli s prihlásením detí na náboženstvo. boli tŕňom v oku vtedajšej vládnucej strane. Na podnet Úradu pre cirkevné záležitosti bol preložený do Oravského Bieleho Potoka.

Svoju činnosť tu začal od 1. októbra 1983. Toto preloženie malo byť pre neho trestom. Nakoniec sa stalo pre neho oázou – miestom ticha a pokoja, kde mohol nerušene pracovať. Počas svojho pôsobenia na Orave, písal históriu oravských dedín. Mal spracovanú skoro celú Oravu.

Keď sa u nás zmenila politická klíma, v roku 1989 navštívil Francúzsko. Navštívil Lurdy a iné pútnické miesta a tiež Dijon, kde študoval. Stretol sa tu s mnohými svojimi známymi a priateľmi. V roku 1990 navštívil Taliansko. Najväčším darom bolo pre neho stretnutie s terajším Sv. Otcom, pápežom Jánom Pavlom II.

Aj vo svojom pokročilom veku veľa cestoval, mával prednášky na rôznych miestach Slovenska, tiež bol pozvaný niekoľkokrát prednášať cirkevné dejiny na Pedagogickú fakultu do Nitry. Veľmi sa angažoval za zriadenie cirkevnej školy v Tvrdošíne.

Dňa 21. decembra 1991 dokončil svoju pozemskú púť. Cirkevná škola v Tvrdošíne, ktorá bola otvorená v septembri 1992 nesie jeho meno. Miesto posledného odpočinku Štefana Šmálika sa nachádza vedľa jeho matky na tvrdošínskom cintoríne.

V dňoch 12.-13. júna 1993 sa v Nitre uskutočnilo III. celoslovenské sympózium Ústredia slovenskej kresťanskej inteligencie. V časti programu Laudatio bol odovzdaný Štefanovi Šmálikovi Cyrilo-metodský diplom in memoriam. 

ŠTEFAN ŠMÁLIK - KŇAZ

     Štefan Šmálik „bol mnohostranne zameraný, ale na prvom mieste bol kňazom a duchovným pastierom, osobne príkladným, duchovne hlbokým a teologicky vzdelaným.“[8] ŠMÁLIK, Š.: Životná cesta človeka. c.d., s. 77. Zo spomienok Mons. ThDr. Františka Tondru – spišského biskupa.

     Jeho duchovný život bol poznačený  francúzskou spiritualitou, k čomu nepochybne prispeli štúdia vo francúzskom Dijone. Jeho kňazským vzorom bol skromný, dedinský, francúzsky farár Ján Mária Vianey z Arsu, ktorý mal prostú vieru a bol celkom odovzdaný do Božej vôle. Tieto črty sprevádzali aj Štefana Šmálika v jeho kňazskom živote.[9]Počas svojho pôsobenia v Hybe preložil z francúzštiny aj životopis Farára z Arsu Aj napriek svoju vzdelaniu a širokému rozhľadu bol jednoduchým kňazom, ktorý sa vzorne  staral o svojich veriacich a venoval sa im s plným nasadením. Svedčí o tom i fakt, že ešte deň pred svojou smrťou spovedal v kostole v Oravskom Bielom Potoku, takisto v tento deň mal svätú omšu a modlil sa so svojimi veriacimi ruženec.

     V jeho duchovnej orientácii veľkú rolu zohrávala úcta k Najsvätejšej Trojici, čomu sa venoval aj vo svojich náboženských úvahách. V každom človekovi videl odraz Najsvätejšej Trojice. „Keď tri božské osoby sa rozhodli stvoriť človeka na svoj obraz, povedali si: “Stvorme človeka na svoj obraz a na svoju podobu.“ A tak i my, ľudia nosíme v sebe podobu, pečať Najsvätejšej Trojice. Ako v Bohu je jestvovanie, poznanie a láska, i my máme od Boha život, rozum a slobodnú vôľu. Ide len o to, aby sme svoj život prežívali s Bohom, rozumom a vierou poznávali Pána Boha a slobodnou vôľou nadovšetko ho milovali.

Táto katechizmová pravda nech nás ako životná múdrosť sprevádza vždy v našom počínaní. Ona nám pripomína veľký pohyb vo Svätej Trojici, kde podstata Božia prechádza skrz Syna Božieho ako cez zrkadlo a vyúsťuje v plameni lásky v Duchu Svätom.

I my musíme prijať skutočnosť tak ako je, nešomrať proti skutočnosti, ale prijať ju ako fakt pochádzajúci od Boha. Potom máme tú skutočnosť premerať Múdrosťou Božou, Slovom Božím, to jest na základe učenia Kristovho ju posúdiť. Nato sa máme láskou Ducha Svätého zapojiť do tej skutočnosti plniac ochotne, čo považujeme za svätú vôľu Božiu. Takto sa i my dáme preniknúť týmto veľkým plameňom vnútorného života Božieho prechádzajúceho od Otca skrz Syna vo Veľkého Ducha.“ [10] SÚKROMNÝ ARCHÍV PAVLA STANU - NOVÝ SMOKOVEC. Pozostalosť Š. Šmálika - náboženská úvaha Štefana Šmálika O pôvode troch božských čností, 26. 8. 1945 - 14. nedeľa po Svätom Duchu.

     Ako kňaz si veľmi svedomito a dôstojne plnil svoje povinnosti. Vedel si získať deti a mládež, mal ich veľmi rád a oni mu to s láskou oplácali. Mnohých mladých ľudí aj finančne podporil ak videl, že sú v tiesni. Jeho žiak Mgr. Jozef  Vengríni spomína, že dokázal dodať svojim žiakom chuť a elán. Bol medzi nimi veľmi obľúbený. Hoci mával svätú omšu ráno o 7.00 hod., nikdy nemal núdzu o miništrantov. Jeho pôsobenie na nich bolo také silné, že ešte v súčasnosti sa im vybavujú vety z latinskej miništrancie. Ako duchovný otec ich učil chodiť do kostola nie iba zo zvyku, ale z vlastného presvedčenia.

     Okrem vyučovania náboženstva sa s ním stretávali na rôznych dobrovoľných akciách. Pri premietaní prvých nemých filmov, pri výstavkách náboženskej literatúry pre deti a dospelých a pri rôznych výletoch. [11] Porovnaj  ŠMÁLIK,  Š.:  Životná  cesta  človeka.  c.d.,  s.  130-131.  Zo spomienok Mgr. Jozefa Vengríniho – Nižná  nad Oravou.

     Štefan Šmálik bol človek s otvoreným srdcom, prívetivý a vnímavý na potreby iných o čom svedčia mnohé epizódky z jeho života. Bol veľmi skromný, obetavý, srdečný, vedel sa obetovať a naozaj rozdať všetko. Pre seba si ponechával len to najnutnejšie.[12] Porov. SÚKROMNÝ  ARCHÍV  AUTORKY DIPLOMOVEJ PRÁCE. List JUDr. Júliusa Porubského autorke diplomovej práce z 28. 12. 2000 - venovaný spomienkam na Štefana Šmálika.       

Počas jeho pôsobenia v Hybiach na konci druhej svetovej vojny našlo na fare útulok a obživu mnoho evakuantov z Ukrajiny a z východného Slovenska. O týchto ľudí sa  starala jeho matka, dokonca posielala partizánom chlieb a inú obživu, pokiaľ sa dalo a to aj napriek tomu, že  dva mesiace boli na fare ubytovaný dvaja nemeckí dôstojníci.[13]  Porov. Životopis. Zost. Mária Stanová – sestra Štefana Šmálika. In: ŠMÁLIK, Š.: Veľký štyridsaťročný pôst Cirkvi na Slovensku. Bratislava 1996,s.105.

     Štefan Šmálik veľmi rád pomáhal chudobným, bol by im dal jednoducho povedané aj posledný halier. Raz prišli na faru v Hybiach cigánky z Východnej, ktoré tam občas chodievali a matka  Štefana Šmálika im dala niečo zajesť alebo mlieko. Vtedy sa však jeho otec na ne nahneval a ľudovo povedané „zaklial ich“. To sa veľmi dotklo Štefana Šmálika. V ten deň už nič nejedol a ani nevyšiel zo svoje izby. Tu vidieť ako veľmi miloval blížneho, v každom videl obraz Ježiša Krista, nech to bol ktokoľvek. [14]  Zo spomienok Márie Hurčalovej, slúžiacej na fare v Hybiach.

     Nech pôsobil kdekoľvek dvere jeho fary boli stále otvorené pre návštevníkov. Nikdy ich nezabudol pohostiť občerstvením, kto chcel mohol u neho i prenocovať, po prípade zostať u neho dlhšie a načerpať nové sily. „Návštevníkmi sa nedal odviesť od svojich duchovných povinností, ale zatiahol ich nenútene do svojho programu: vyzval na spoločnú modlitbu breviára,  ruženca,  na  spoločné  čítanie  Písma  svätého  (3 kapitoly denne) atď. [15] ŠMÁLIK,  Š.:  Životná  cesta  človeka,  c. d., s. 92-93. Zo spomienok Dr. Vladimíra Jukla – Bratislava.

     Štefan Šmálik mal veľký zmysel pre cirkevný spev, konkrétne pre gregoriánsky chorál. Viedol k tomu i svojich veriacich. Už počas svojho pôsobenia v Hybiach nacvičoval so svojimi veriacimi gregoriánske spevy, s ktorými viackrát vystúpili vo svojej farnosti, ale aj na odpuste na sviatok Zoslania Ducha Svätého v Liptovskom Trnovci. [16] V rokoch 1966-1971 pôsobil Šmálik v Liptovskom Trnovci ako farár.

     Jeho bývalý žiak Mgr. Jozef  Vengríni ďalej spomína: „Do našich myslí sa zapísal nacvičovaním tzv. gregoriánskych spevov. Boli to spevy ku omši svätej a mali tieto časti: Kyrie, Glória, Credo, Sanctus, Agnus Dei, Benedictus. S týmito spevmi sa možno stretnúť aj dnes a každé stretnutie s nimi je aj spomienkou na pána farára,  ktorý nás ich učil spievať, ktorý nás zasvecoval do ich tajov a sme hrdí, že ich poznáme. Je to cenná devíza.“[17] Tamže s. 130. Zo spomienok Mgr. Jozefa Vengríniho - Nižná nad Oravou.

Tomuto svojmu koníčku sa Štefan Šmálik venoval aj ďalej počas svojho pôsobenia v Bratislave, ako o tom svedčia i spomienky RNDr. Vladimíra Jukla. „Ako kňaz mal veľký zmysel pre cirkevný spev, menovite gregoriánsky chorál. V adventných rorátnych omšiach ( vtedy ešte v latinčine ) som na jeho podnet chodil na chór spievať chorálne spevy.“[18] Tamže s. 92. Zo spomienok Dr. Vladimíra Jukla – Bratislava.

Obdivuhodný bol u Štefana Šmálika jeho zmysel pre ekumenizmus. Počas svojho kňazského účinkovania často pôsobil v nábožensky zmiešaných obciach, kde prichádzal do styku s evanjelikmi a aj medzi nimi mal viacero priateľov, či už medzi evanjelickými duchovnými alebo obyčajnými veriacimi.   

 „Niekedy začiatkom štyridsiatych rokov nakrútila filmová spoločnosť Nástup v Hybiach krátky film o stretnutí našich dvoch národných velikánov,  kde  predstavoval  Štefan  Šmálik  biskupa Moyzesa a jeho evanjelický kolega z Hýb  Kuzmányho.“ [19] Životopis. Zost. Mária Stanová. In: ŠMÁLIK, Š.: Veľký štyridsaťročný pôst Cirkvi na Slovensku. c. d., s. 106-107.  

     Štefan Šmálik vo svojej biografii sám spomína na svoju spoluprácu s evanjelikmi v Hybiach. „Roku 1942 bol veľký víchor v Tatrách, ktorý povalil veľa smrekov vo východniarskom chatári. S evanjelickým  farárom Pavlom Tomkom rodákom zo Štrby  sme sa dohodli, že gazdovia si dôchodok z dreva nerozdelia jednotlivo, ale že ho nechajú v spoločnom kapitáli. Z časti, ktorá padne evanjelikom, postaví sa evanjelický kultúrny dom a časť, ktorá padne katolíkom, bude použitá na stavbu fary vo Východnej, aby kaplán nemusel dochádzať z Hýb.“[20] ŠMÁLIK, Š.: Životná cesta človeka, c.d., s. 34.

     Ekumenizmus pestoval i po odchode z Hýb na Prvé štátne gymnázium do Bratislavy, kde sa veľmi dobre priatelil s evanjelickým kňazom Mirkom Petrovičom, ktorý tam vyučoval evanjelické náboženstvo. „Dobre sa poznali, vzájomne si vážili jeden druhého a boli už v tých dobách príkladom náboženskej znášanlivosti.“[21] Tamže s. 135. Zo spomienok Fedora Petroviča – bývalého riaditeľa  Gymnázia Martina Hattalu v Trstenej. Obaja neskôr strávili nejaký čas spolu v Mírovskej a Leopoldovskej väznici.

Pekné a dojemné sú i spomienky ešte žijúceho evanjelického kňaza Juraja Töröka, s ktorým spolu pôsobili v Liptovskom Trnovci. „Bol to človek skromný, v jednaní s ľuďmi láskavý, prostý by som povedal. Čiže bol to hlboko, hlboko kresťanský veriaci katolícky vychovaný človek. Ako farár bol veľmi zodpovedný a veľmi disponovaný. Proste z neho žiarila taká dôstojnosť. Na jednej strane bol taký veľmi ľudský, prístupný k iným ľuďom aj k veciam a na druhej strane ako kňaz bol skutočne disciplinovaný vo svojom odbore. Bolo to pre moje požehnanie, že som sa s ním stretol.“ [22] SÚKROMNÝ ARCHÍV AUTORKY DIPLOMOVEJ PRÁCE – ŠUŇAVA. Magnetofónový záznam - spomienky ev. farára Juraja Töröka – Liptovský Trnovec 19.12.2000.

     Obaja spoločne pôsobili v miestnej skupine Červeného kríža, kde Štefan Šmálik  bol predsedom a Juraj Török  tajomníkom. Obaja sa húževnato venovali mládeži a zorganizovali letný tábor pre deti z oboch cirkvi. Štefan Šmálik sa pre svoj vek stanovania priamo nezúčastnil, ale poslal namiesto seba náhradu – vysokoškoláčku Hanku Karhútovú. Viackrát  však  prišiel  táboriacich  navštíviť a  nikdy nie naprázdno. Vždy  doniesol nejaké sladkosti.

Štefana Šmálika s Jurajom Törökom zbližovala aj spoločná láska k histórii. Juraj Török sa zaujímal aj o osobnosť sv. Bernarda z Clairveauix a rád cisterciánov. Štefanovi  Šmálikovi sa podarilo o tomto svätcovi zohnať najnovšiu publikáciu vo fracúžštine, ktorú svojmu evanjelickému kolegovi pri spoločných posedeniach ochotne prekladal. Sám pán farár Török spomína, že nikdy sa toľko nenachodil na katolícku faru ako za pôsobenia Štefana Šmálika.

S pánom farárom Törökom zostali priateľmi aj po jeho odchode z Liptovského Trnovca. Naďalej zostali v kontakte, stretli sa viackrát u neho na fare v Tvrdošíne a v Oravskom Bielom Potoku. Zúčastnil sa spolu s manželkou aj jeho jubilea, zlatej omše pri príležitosti 50 rokov kňazstva. [23] Porov. tamže.

     Štefan Šmálik mal veľmi dobrý vzťah aj ku gréckokatolíkom a pravoslávnym a popri francúzskej spiritualite pestoval aj východnú mystiku. Nepochybne k tomu  prispelo vo veľkej miere aj jeho štúdium histórie a ruského jazyka. Je dokonca známe, že vo svojom byte v Bratislave u Milosrdných bratov mal svoj ikonostas – domáci oltárik, ako to býva zvykom u gréckokatolíkov alebo u pravoslávnych. „Grécko–katolícky časopis „Slovo“, keď komentoval smrť otca Šmálika, vysoko vyzdvihol jeho opravdivé ekumenické zmýšľanie.“[24] ŠMÁLIK, Š.: Životná cesta človeka, c. d. , s. 106.  Zo spomienok vdp. Edmunda Petra Bárdoša – Habovka.

     Mal svojský vzťah aj k našim starším bratom vo viere, k Židom. Dokumentuje to spomienka jeho priateľa, kňaza Edmunda Petra Bárdoša, ktorý bol konvertitom zo židovstva. Štefan Šmálik ešte v období komunizmu navštívil v Bratislave rabína židovskej náboženskej obce a navrhol mu, že by bol ochotný spolu so svojimi veriacimi dať do poriadku synagógu v Tvrdošíne, ktorá je vo veľmi zlom stave a slúži ako skladisko. Židovský rabín bol tým veľmi dojatý. Toto sa však Štefanovi Šmálikovi nepodarilo zrealizovať, pretože medzitým bol z Tvrdošína preložený do oravského Bieleho Potoka. [25] Porov. tamže s. 106.

     Výnimočnú pozornosť venoval mládeži. Húževnato sa venoval jej pastorácii, čo mu neskôr bolo osudné. „Všímal si jednotlivo každého s kým prišiel do styku, jeho záujem a schopnosti, takže Šmálikove postoje boli jasné a zrozumiteľné. Ku každému sa vedel prihovoriť a všetci v meste ho zdravili bez ohľadu na ich životnú orientáciu. So záujmom sledoval najmä všetko čo sa týkalo života a ťažkostí, ktoré musela Cirkev prekonávať.“[26] SÚKROMNÝ  ARCHÍV  AUTORKY  DIPLOMOVEJ  PRÁCE.  List  Imricha  Staríčka autorke diplomovej práce z 22. 1. 2001 - venovaný spomienkam na  Štefana Šmálika

     Ku každému dokázal byť otvorený, úprimný a bol domácky rodinne založený. S ľuďmi, ktorí ho navštevovali sa modlieval spoločne breviár a ruženec. Svoje kňazské povinnosti si plnil veľmi svedomito a nič ho pri tom nemohlo vyrušiť.[27] Porov. tamže.

     Ako kňaz bol verný Svätému Stolcu, a počas obdobia totality zastával nekompromisný postoj voči tzv. „Mierovému hnutiu katolíckeho duchovenstva“ a necúvol ani pred perzekúciami. Pre svoju mimoškolskú činnosť bol zaistený, odsúdený za „špionáž a velezradu“. Bol odsúdený na trinásť rokov, z čoho si jedenásť odsedel v rôznych väzniciach. Za zmienku stojí jeho statočnosť pri trojročných výsluchoch a pred súdom, kvôli čomu si veľa vytrpel. Pri súde sa neodvolal. Prijal to vyrovnane, pokojne, s dôverou v Prozreteľnosť Božiu. Vo väzení bol oporou pre svojich spoluväzňov. Cez stenu pomocou morzeovky prenášal texty Svätého Písma, omšové texty a modlitby. Vedomosti mal zosúladené a nič ho nedokázalo rozrušiť alebo znervózniť.[28] Porov. tamže.

     Nepodľahol vyšetrovateľom ani vtedy, keď od neho žiadali, aby svedčil o protištátnosti skupiny Mádr – Razík v procese v Brne. Zato, že pred senátom hovoril pravdu a nie naučené frázy, ukončili jeho svedeckú výpoveď a bolo mu to ostro vytýkané.[29] Porov. tamže. List zo JUDr. Júliusa Porubského autorke diplomovej práce z  28. 12. 2000 - venovaný spomienkam na Štefana Šmálika.

     Napriek tomu čo musel prežiť  nepoznal nenávisť alebo pocit zatrpknutosti a krivdy. Nikdy nespomínal zlo, ale dobro. V súvislosti s väzením si často spomínal na skvelých ľudí, ktorých tam stretol. Obdivuhodný bol jeho postoj voči ľuďom, ktorí ho týrali a pripravili mu jeho krížovú cestu. Hovorí: „Ja som sa snažil vždy to riešiť kresťanským spôsobom. Keď je niekto dobrým kresťanom, tak on bude nielen Boha milovať, ale každého človeka, ktorý by mu bol aj nepriateľom, alebo by mu dačo poškodil, on každého potom miluje a to je dobro.“[30] SÚKROMNÝ  ARCHÍV  PAVLA  STANU  –  NOVÝ SMOKOVEC. Magnetofónový záznam publicisticko-umeleckej relácie Prvé prikázanie – ľudskosť. Vysielaná v Slovenskom rozhlase 12.11.1991.

     „Jeho život bol životom človeka plne zakotveného mysľou i srdcom v Bohu, ktorého volanie a hlas mal stále pre sebou. Poznával ho v túžbach a v myšlienkach ľudí, ktorým vždy slúžil.“ [31] STARÍČEK, I.: Úvodom o autorovi a diele. In: ŠMÁLIK, Š.: Boží ľud na cestách. Bratislava 1997, s. 10 –11.

ŠTEFAN ŠMÁLIK - HISTORIK

     Štefan Šmálik bol v prvom rade kňaz. Popri svojej pastoračnej práci sa však venoval svojej záľube, ktorou bola história. Prispeli k tomu  štúdia vo Francúzsku a vo veľkej miere i historik Matúš Pajdušák, ktorý pôsobil v Smižanoch ako dekan. Po nástupe na štúdia  teológie pod vplyvom osobnosti akými boli filozof František Skyčák a historik Jozef Špirko sa jeho záujem o dejiny ešte viac prehĺbil.

     Počas jeho prvej kaplánky v Tvrdošíne ho zaujal tamojší archív uložený na mestskom úrade, ktorý siahal až do 16. storočia. Štefan Šmálik sa venoval štúdiu tohto archívu a svoje poznatky uverejňoval v časopise „Naša Orava“ v rubrike pod názvom „Pokusný náčrt monografie Tvrdošína“. Neskôr časopis zanikol a jeho preložili do Liptovského Mikuláša.

     Počas pôsobenia v Hybe vydával raz štvrťročne farský časopis, kde istú časť venoval histórii a okrem toho, časopis obsahoval plán pastorácie na budúci štvrťrok a venoval sa hodnoteniu, čo sa v minulom štvrťroku udialo. Našiel tu i miestnu kroniku od Štefana Hýroša, ktorú raz za štvrťrok dopĺňal. V Hybiach sa začal zaujímať aj o cyrilo-metodskú otázku, ktorej sa venoval i v niektorých svojich prácach.

     Po odchode do Bratislavy sa začal systematickejšie venovať štúdiu dejín, pretože mal viac času, keďže tu pôsobil ako katechéta a nemusel sa venovať farským povinnostiam. Po ruke bola i univerzita s univerzitnou knižnicou. Začal sa zaoberať problematikou Keltov, po tom ako sa mu dostala do rúk „Zrovnávacia mluvnica keltských jazykov“ od Padersona v ruskom preklade. Ďalším stredobodom jeho záujmu sa stala problematika Kvádov o ktorých sa domnieva, že sú predkami Slovákov.

Po tom, čo sa znova vrátil do Tvrdošína ako farár, zaujímal sa o susedné farnosti Oravy, skúmal matriky a obecné kroniky, staré latinské anály a svoje poznatky publikoval v spomínanom časopise „Orava“, „Biela Orava“ a „Trstenský hlas“. Venoval sa ďalej aj histórii Tvrdošína a prispieval do časopisu „Tvrdošín“ do rubriky „Medailóniky z dejín Tvrdošína“.

     V roku 1991 boli v „Katolíckych novinách“ uverejňované jeho životopisy svätých. V niektorých prípadoch ide o skutočne netradičných svätcov, s ktorými sa v bežnej literatúre nestretáme, napr. sv. Gabriel od Sedembolestnej, sv. Efrém Sýrsky, sv. Pachomius, sv. Emília de Vialar, sv. Kosmos Pevec, sv. Wolfgang, sv. Nina-Kristína.

V tejto kapitole sa chcem venovať prehľadu  jeho historických prác i keď podotýkam, nejde o komplexné spracovanie.

     Medzi  jeho životné dielo ako historika patria cirkevné dejiny pod názvom „Boží ľud na cestách“. Tieto vyšli tlačou až po jeho smrti v roku 1997.[32] Pozri ŠMÁLIK, Š.: Boží ľud na cestách. Bratislava 1997. Myšlienka  spracovať cirkevné dejiny sa uňho zrodila v čase keď  bol vo väzení, kedy so svojimi spoluväzňami, hlavne kňazmi a biskupmi diskutoval o postavení Cirkvi u nás.

     Cirkevné dejiny počas obdobia totality najskôr vychádzali len vo forme samizdatov. Prvé samizdatové vydanie vychádzalo postupne v sedemdesiatych rokoch vo forme strojom písaných zväzkov. Druhé samizdatové vydanie sa uskutočnilo v osemdesiatych  rokoch, kedy cirkevné dejiny vyšli vo forme dvoch zväzkov, bez udania autorovho mena len s jeho iniciálami Š.Š.

     Po páde komunistického režimu v novembri 1989 začal Štefan Šmálik podnikať potrebné kroky, aby tieto cirkevné dejiny mohli vyjsť v tlači. Kvôli technickým problémom sa ich vydanie oneskorilo a autor sa ich vydania nedožil. Boli vydané až päť  rokov po jeho  smrti.

     K napísaniu tohto diela ho iste podnietila i situácia u nás na Slovensku, kde bol nedostatok náboženskej literatúry a teda aj nedostatok kvalitne spracovaných cirkevných dejín.

     Vo svojich cirkevných dejinách Štefan Šmálik opisuje obdobie od roku 30 až po súčasnosť do roku 1990.  Kniha je rozdelená na časové úseky, resp. epochy, ktorých je sedem. Každá epocha obsahuje sedem časových cyklov po štyridsiatich rokoch, ktoré predstavujú jednu generáciu,  teda jedno ľudské pokolenie. Každý cyklus je rozdelený na tri nezávislé časti.

     Prvá časť sa zaoberá cirkevnými dejinami vo všeobecnosti, miestom Cirkvi v spoločnosti a jej vzťahom k svetskej moci.

      Druhá časť sa zaoberá náboženskou náukou – teológiou, uzneseniami cirkevných koncilov a pod.

     Tretia časť sa venuje duchovnému životu a mystike, spiritualite rehoľných spoločnosti a uvádza konkrétne príklady svätosti a hrdinstva.

     Kniha nekladie dôraz na presné fakty alebo dátumy, ide skôr o akúsi formu rozprávania. Reč knihy je svojská, podľa môjho názoru  má archaický nádych. Kniha je veľmi svojrázna už z toho dôvodu, že vznikala v období kedy autor nemal prístup k mnohým informáciám a nemohol študovať ani zahraničné pramene a teda „jeho dejiny vyjadrujú popri množstve dostupnej literatúry miestami aj jeho osobné stanoviská k nedoriešeným a sporným historickým problémom.“ [33] STARÍČEK, I.: c. d., s. 12.

     Za negatívne stránky knihy považujem to, že neobsahuje zoznam použitej literatúry a prameňov, ktoré naproti tomu samizdatové vydanie z osemdesiatych rokov má. Osobne mi chýba v knihe i menný a vecný register, čo by uľahčovalo orientáciu, pretože sa tu nachádza mnoho faktov a osobnosti, a čitateľ môže stratiť prehľad alebo orientáciu. 

     Prínosné je to, že sa v diele nachádzajú citácie rôznych cirkevných dokumentov či už spisy apoštolských a cirkevných Otcov, alebo mnohých iných významných osobností cirkevných dejín, korešpondencia pápežov i rôznych svätcov, regule a pravidlá rehoľných spoločností, dekréty koncilov, encykliky pápežov a iné. Treba povedať, že u iných autorov sa s týmto nestretáme. Naproti tomu v diele chýba téma križiackych výprav. Za kladnú stránku považujem i možnosť dozvedieť sa o mnohých svätcoch a postavách cirkevných dejín, o ktorých vo všeobecnosti vieme len veľmi málo, alebo sú pre nás úplne neznáme.

Autor vo svojom diele nerozpráva len o pozitívnych veciach ale poukazuje aj na negatívne, ktoré Cirkvi nie vždy priniesli osoh – otvorene hovorí o problémoch simónie, svätokupectva i nepotizmu. V celom diele badať lásku a úctu k Cirkvi a autor má neustále úmysel poukázať, že i napriek mnohým prekážkam vyšla Cirkev z týchto bojov a problémov vnútorne očistená a víťazná.

     Problémom knihy je, že sú v nej viaceré tlačové chyby a nepresnosti v časových údajoch. Táto kritika však smeruje už na margo vydavateľstva.

Nedostatky, ktoré toto dielo má nezmenšujú obdiv môj k autorovi, ktorý vykonal skutočne „mravenčiu prácu“ na tomto diele a tým viac, že doba v ktorej vzniklo nebola jednoduchá.

Štefana Šmálika ako historika zaujímajú hlavne dve obdobia našich dejín, ktorým sa vo svojich prácach venuje a to otázka pôvodu Slovanov a otázka pôsobenia sv. Cyrila a Metoda na Veľkej Morave. Sám hovorí, že má netradičné pohľady na niektoré obdobia našich dejín a chcel by vstúpiť do dialógu s inými historikmi. [34] Porov. SÚKROMNÝ ARCHÍV PAVLA STANU – NOVÝ SMOKOVEC. Magnetofónový záznam publicisticko-umeleckej relácie Prvé prikázanie – ľudskosť. Vysielaná v Slovenskom rozhlase 12.11.1991. Obom spomínaným témam sa venuje vo svojich prácach, z ktorých mnohé neboli publikované, alebo vyšli vo forme samizdatov.

Krátka práca „Pamiatky otcov“ pôsobí ako predhovor k ostatným prácam, ktorým sa budem venovať ďalej v mojej diplomovej práci. Je možné, že to mal byť úvod k jednotlivým spracovaným témam, ktoré mal autor v úmysle vydať neskôr. V tomto kvázi úvode, ktorý predchádza ďalšie jeho práce poukazuje na to, že je dôležité zaujímať sa o dejiny národa a že i napriek malosti a nepatrnosti slovenského národa, tento má svoju históriu. Nachádza sa tu i stručný prehľad a charakteristika tém, ktorým sa chce venovať. [35] Porov. ARCHÍV ZŠ ŠTEFANA ŠMÁLIKA – TVRDOŠÍN; ŠMÁLIK, Š.: Pamiatky Otcov. rkp.

V ďalšej práci „Stopy po Keltoch“ ide o snahu autora hľadať korene Slovákov. Dokazuje keltské osídlenie na našom území a vymenúva náleziská, ktoré sú dôkazom života Keltov u nás. Nachádzame tu i zmienku o vyvrátení náboženského strediska v Delfách r. 279 Keltmi z Podunajska, ktorí prišli do Malej Ázie, kde založili galatské kráľovstvo. Štefan Šmálik sa domnieva, že práve týchto Keltov tam našiel sv. Pavol ako Galaťanov a takisto, je možné, že to boli Kelti z územia Slovenska a časť z nich sa potom vrátila domov na severné Slovensko.[36] Porov. ARCHÍV ZŠ Š. Š. – TVRDOŠÍN; ŠMÁLIK, Š.: Stopy po Keltoch, rkp. Dokazuje, že „slovenské názvoslovie tají v sebe na mnohých miestach keltský pôvod. Pravda, keltskú reč nepoznáme, ale ešte žijú jej dcéry, bretónske a írske nárečia.“[37] Porov. tamže. V ďalšej časti tvrdí, že predkeltské názvy nachádzajúce sa na Slovensku, „sú pôvodu ilýrskeho, pragréckeho, alebo praslovanského.“[38] Porov. tamže.             

Záver práce tvorí zmienka o zániku podunajského kráľovstva Keltov. Územie, ktoré sa načas dostalo pod nadvládu Dákov až do doby, kým nevznikla rímska provincia Panónia, „spojenectvo Jazygov s Rimanmi na nížine medzi Dunajom   a  Tisou  a federácia   Kvádov   s Rimanmi  roku  20 po n. l. na území Slovenska.“[39]Porov. tamže.

V ďalšej práci „Kvádi na Spiši“ sa  Štefan Šmálik venuje problematike Kvádov sídliacich na našom území so zameraním na Spiš. Rozpráva o príchode Kvádov na naše územie a vzniku Vanniovho kráľovstva, na základe  ktorého sa Kvádi stali federátmi Rímskej ríše.

Opisuje boje Rimanov s Markomanmi a Kvádmi a situáciu po vpáde Hunov do Podunajska, kedy Kvádi prestali byť susedmi Rimanov a dostali sa pod ich vplyv. Zamýšľa sa i nad etnickou príslušnosťou Kvádov a zaoberá sa otázkou, či sú Germánmi alebo Slovanmi. Poukazuje na prevládanie prvej mienky  avšak argumenty nepokladá za presvedčivé. Ako dôkazy, ktoré majú potvrdiť druhú mienku predkladá mená kvádskych kniežat a kráľov, z ktorých niektoré sú keltské a domnieva sa, že názvy prebrali Kvádi od Keltov, ktorí tu žili pred nimi.

Štefan Šmálik pokladá Kvádov za predkov Slovanov, resp. Slovákov. Dokazuje to i vysvetľovaním pôvodu slová Kvád, keď tvrdí, že toto slovo môže byť i slovanského pôvodu, „že tak ako latinské - qu - prechádzalo v  - č - / quinque-cinque / tak aj slovanské - k - pred mäkkými spoluhláskami v niektorých prípadoch sa menilo na - č -. Kvád zdá sa byť totožné so slovanským slovom čado – dieťa, ktoré vtedy malo výslovnosť podobnú germánskemu Kind.“ [40] ARCHÍV ZŠ Š. Š. – TVRDOŠÍN; ŠMÁLIK, Š.: Kvádi na Spiši, rkp.  s. 7.

Svoju teóriu sa snaží dokázať aj porovnávaním zvykov Kvádov a starých Slovákov. „Prvý je, že mali – ako v pohronských krojoch donedávna – istú časť tela odhalenú aj pri zimnejšom počasí súc zahalení len kožuchom. Druhým zvykom pripomínajúcim starých Slovákov, donedávna ešte Detvancov bolo, že si chlapi zaplietali vlasy do vrkočov a česali sa dozadu.“[41] Tamže.

Perspektívne objasnenia tejto časti našich dejín vidí Štefan Šmálik v spolupráci historikov, filológov a archeológov, ktorí by mohli prispieť k objasneniu tejto epochy.

„Glosy k najstarším dejinám Európy“. V tomto diele sa venuje predovšetkým údajom, ktoré sa týkajú Spiša. Zaoberá sa vyššie spomínanými problémami a to poukázaním na prítomnosť Keltov na našom území, ktorí boli predchodcami Kvádov. Poukazuje na keltské osídlenie na Spiši. Okrem iného Kotínov považuje za potomkov Keltov. „Keltské názvy na Spiši svedčia o tom, že keltské obyvateľstvo žilo súčasne s obyvateľstvom, ktoré sa za ním na Spiš prisťahovalo, teda Kotíni s Kvádmi, ako to súhlasí aj s historickými prameňmi a že miesta, kde sú tieto názvy, boli nepretržite obývané, aby mohli zachovať tieto keltské názvy.“ [42] ARCHÍV ZŠ  Š. Š . – TVRDOŠÍN; ŠMÁLIK, Š.: Glosy k najstarším dejinám Európy, rkp. s. 2.

V ďalšej časti sa venuje obdobiu keď územie Slovenska bolo v susedstve Rímskej ríše so zameraním na Spiš. Poukazuje na dôležitosť Spiša, keď Traján zriadil provinciu Dáciu. „Obchodné cesty z Dácie  a Panónie na Baltik sa stretávali na Spiši.“[43] Tamže, s. 3.

Štefan Šmálik sa domnieva, že počas Markomanských vojen dôležitú úlohu zohrávalo práve územie Spiša. Vidí súvislosť medzi Suebmi,[44] Iné pomenovanie, ktoré používa pre Kvádov. ktorí roku 405  odišli do Španielska a tam si založili kráľovstvo v severozápadnom Španielsku a severnom Portugalsku, pretože si ctili sv. Martina s Tours, ktorého patrocínium má aj Spišská Kapitula a preto si myslí, že pochádzali zo Spiša.

Samizdatové dielo „Pozdvihnime záclonu slovenskej histórie“ sa delí na päť časti.

V prvej  časti – „Uvedomiť si identitu“ sa Štefan Šmálik zamýšľa nad tým, že  na našich dejinách akoby bola záclona.  Problémom podľa neho nie je nedostatočné množstvo prameňov, ale interpretácia. Myslí si, že slovenskí historici niekedy priveľmi podliehajú vplyvu cudzích, najmä českých, nemeckých a maďarských historikov. Sú to mnoho ráz slávne vedecké kapacity, ale na naše veci pozerajú zo svojho národnostného hľadiska. Stáva sa im, že zostavia nejaké hypotézy, ba niekedy aj fikcie, ktoré neobstoja, keď ich zbližša konfrontujeme a faktami, ktoré vystupujú pred nami ak pozeráme na nich pri zachovaní svoje identity a podľa toho si robíme na ne náhľad.“ [45] ARCHÍV ZŠ Š. Š. – TVRDOŠÍN; ŠMÁLIK, Š.: Pozdvihnime záclonu slovenskej histórie, samizdat s. 1.

V druhej časti – „Dedičstvo po Keltoch“ sa stretáme s názormi, ktoré sa nachádzajú vo vyššie spomínaných dielach. Okrem iného sa domnieva, že hlavným mestom Keltov bola zrejme Bratislava, kvôli viacerým nájdeným pokladom keltských mincí, ktoré boli razené pravdepodobne v Bratislave.[46] Porov. tamže, s. 1.

Tretia časť – „Kvádi – predkovia Slovákov“ sa znovu venuje už spomínanej problematike. Štefan Šmálik tu podotýka, že k teórii, ktorá hovorí o Kvádoch ako o predkoch Slovanov sa prikláňajú aj poľskí historici Šembera a Ketrzyňski a slovenský Sasinek.

Štvrtá časť – „Samova ríša na Slovensku“ opisuje  obdobie našich dejín od  5. storočia  až do vzniku Samovej ríše. Hovorí, že posledná zmienka o Suaboch, teda o Kvádoch je roku 568, kedy sa spomínajú medzi pomocnými zbormi, ktoré pomohli langobardskému kráľovi Alboinovi obsadiť severné Taliansko. „Svorník, ktorý spája Suebov so Slovanmi treba položiť teda k roku 568, keď prichádzajú do Panónie Avari. Spisovatelia ako Jornandes nehovoria o nijakom prisťahovaní Vinidov, Slovanov, ani Fredegar, ale hovoria o nich v súvise s opisovaním Avarov, ako o kmeni vo svojom kraji oddávna žijúcom. Boli síce podrobení Avarmi, ale okolo roku 623 začali sa búriť  i proti Avarom i proti Frankom pod vedením Sama, keď Avari ešte roku 579 chceli so Sirmia podnikať výpravy proti Slovanom za Dunajom, to znamená, že títo tam už museli byť dávno pred Avarmi usadení.“[47]Tamže, s. 8

V piatej časti – „Nitra hlavné mesto Veľkomoravskej ríše“ presadzuje  svoju teóriu, že Nitra bola centrom Veľkej Morave a údelné  vojvodstvo Nitra si historici vymysleli. Myslí si, že jestvovalo, ale nachádzalo sa niekde v Panónii.  Spomínaní historici podľa neho vychádzajú z toho, že Mojmír vyhnal Pribinu z Nitry a pripojil jeho kniežatstvo k svojmu. „Ale, keď pozeráme lepšie na hodnoverné údaje, ako nám ich zaznačuje Aventinus, vidíme, že aj Pribina, hoci bol nitrianskym kniežaťom, volá sa tiež kniežaťom moravským, a že zo svojho nitrianskeho strediska zasahoval na západ od Nitry, lebo postavil kostol aj v Bratislave a dokonca aj v Brne.“[48] Tamže, s. 10.

Ďalším dôkazom toho, že Nitra bola centrom, je podľa neho i to, že dostáva svojho biskupa, „Vichinga, Svätoplukovho kancelára, zatiaľ čo sv. Metod nosil už od roku 869 titul sirmijského arcibiskupa a bol legátom pápežským pre krajiny Slovanov a hlavne pre Veľkomoravskú ríšu, kde mal ustanoviť cirkevnú hierarchiu.“[49] Tamže, s. 10.

O Svätoplukovi, ktorý sídlil v Nitre sú podľa Štefana Šmálika dôkazom regensburské anály, ktoré opisujú stretnutie kráľa Arnulfa, ktorý odišiel do Panónie  a konal všeobecný snem, ktorý sa lokalizuje do Amandhegyu pri Panónhalme s kniežaťom Svätoplukom roku 890, ktorý sa  vracal z Ríma. Považuje za podivné to, aby sa stretli tak ďaleko na východe ak by sa jeho sídlo nachádzalo na Morave.

V závere diela tvrdí, že maďarskí a českí historici sa snažili dokázať neosídlenosť  veľkej časti územia Slovenska. „Česi chceli podložiť „oprávnenosť teórie o jednotnom československom národe“ / Chaloupecký /, a Maďari chceli dokázať „neoprávnenosť odčlenenia územia Slovenska od starého Uhorska“ / Karacsonyi /, píše slovenský historik Marsina.“[50] Tamže, s. 11.   Preto odporúča zodvihnúť záclonu slovenskej histórie a brániť svoju identitu.

Šmálikove teórie publikované v tomto samizdate boli s istými úpravami vydané pod názvom „Nezvyčajné pohľady do slovenskej histórie“,[51] Pozri  ŠMÁLIK,  Š.:  Nezvyčajné   pohľady   do  slovenskej  histórie. Bratislava 1994. Vydané pre Zahraničnú Maticu slovenskú – Zürich, Švajčiarsko.  pre zahraničnú Maticu slovenskú – Švajčiarsko. Nachádza sa tam aj článok „Koho predstavuje nitrianska plastika?“, ktorý bol  publikovaný v „Duchovnom pastierovi.“  [52] Pozri ŠMÁLIK, Š.: Koho predstavuje nitrianska plastika? In: Duchovný pastier, december 1989, s.448 –450. Opisuje tu reliéf nachádzajúci sa v nitrianskej katedrále, kde postava zahalená do rúcha má dodrúzganú hlavu. Kladie si otázku, koho predstavuje? Domnieva sa, že je to pomník hrobu sv. Metoda a postava, ktorá sa na reliéfe nachádza je sám sv. Metod. Argumentuje tým, že Nitra už v staroveku bola centrom Kvádov, ďalej tvrdí, že bola hlavným strediskom Veľkej Moravy, ako to vidieť v predošlých prácach. Ústredná úloha Nitry vyplýva i z toho, že Nitra dostáva biskupa Vichinga a tiež sa tam zdržiaval i Metod.  Proti námietke, ktorá hovorí, že nemohli obaja biskupi bývať na jednom mieste tvrdí:  „Metod bol podľa pápežských listín ( pozri  najmä  listy pápeža Ján VIII. ) legátom  pápežskej  Stolice ( legatus apostolicae sedis a latere ), bol teda priamym zástupcom pápeža pre oblasť Moravy  a  Panónie.  Hodnosťou   bol   misijný   arcibiskup  ( archiepiscopus pro fide ). V tejto hodnosti mohol pobývať hocikde na Veľkomoravskom území, teda aj v Nitre. [53] Tamže, s. 449.

Z histórie vieme, že Viching a Metod spolu nevychádzali, z toho dôvodu sa Viching snažil mariť Metodovu prácu na Veľkej Morave. Kvôli svojím intrigám bol suspendovaný a poslaný do Vislanska. Po Metodovej smrti bol Viching rehabilitovaný a vrátil sa na Veľkú Moravu, pričinil sa o zrušenie slovanského učilišťa  a vyhnanie Metodových žiakov. Autor sa domnieva, že „pri svojej zúrivosti mohol poškodiť a zneuctiť aj hrob Metodov“[54]Tamže, s. 450.  a kvôli zmazaniu stôp mohol zmeniť v Nitre aj patrocínium, keď jej dal za patróna sv. Emeráma.[55]   Porov. tamže.        

Prácu „Prvá diecéza v strednej Európe“ napísal Štefan Šmálik z príležitosti tisícstého výročia založenia nitrianskeho biskupstva. Hovorí, že Slovensko má dôležité miesto medzi európskymi kresťanskými národmi. „U európskych národov vidíme často vonkajšie motívy prijatia kresťanstva. U Francúzov, Angličanov, Poliakov a Rusov sú to príležitostné manželstvá pohanských panovníkov s kresťanskými snúbenicami. Inde je to vonkajší politický nátlak. U nás prevládli vnútorné dôvody: presvedčovanie írskych a nemeckých misionárov a veľkorysé účinkovanie gréckych vierozvestov.“ [56] ARCHÍV ZŠ Š. Š. – TVRDOŠÍN; ŠMÁLIK, Š.: Prvá diecéza v strednej Európe, rkp. s. 1. 

Ďalej objasňuje, čo predchádza vzniku nitrianskeho biskupstva roku 880. Autor dokazuje, že územie Slovenska prišlo do styku s kresťanstvom veľmi skoro, pretože roku 10 pr. Kr., bola Rimanmi založená provincia Panónia, čím sa dostali do susedstva s územím Slovenska. „Zmluvou medzi Tiberiovým synom Drúzom a kvádskym kráľom Vanniom z roku 20 – teda v čase pozemského života Ježišovho – slovenské územie bolo tesne pripútané k rímske ríši.“ [57] Tamže.

Štefan Šmálik v súvislosti s dokazovaním, že už v období ranného kresťanstva naše územie prišlo s ním do styku, poukazuje na slová sv. Metoda, ktorý Veľkú Moravu nazýva oblasťou sv. Petra. „Ruský letopisec Nestor píše roku 1110, že Pavol apoštol účinkoval medzi Slovenmi, ktorí „ sedaše na Dunajevi“.“ [58] Tamže, s. 3.

Spomína i udalosť zázračného dažďa, ktorá sa udiala počas markomanských vojen roku 179. Šmálik sa domnieva, že mnohí rímski vojaci a zajatci, ktorí sa v čase týchto vojen nachádzali na našom území, mali veľký vplyv na miestnych obyvateľov aj v tomto smere.

     Okrajovo sa dotýka obdobia prenasledovania Cirkvi i šírenia arianizmu a jeho vplyvu na naše územie. Koncom 4. storočia požiadala údajne markomanská kráľovná Fritigil, ktorá sídlila v Nitre, sv. Ambróza, aby jej poslal vierozvestov. „Nitriansky biskup Vurum /1827-1838/ v dejinách nitrianskeho biskupstva tvrdí, že táto kráľovná sídlila v Nitre a že jej potom Ambróz poslal za biskupa do Nitry svojho učeníka Sunniasa, ale sám Vurum priznáva, že na to nie sú priame doklady.“  [59] Tamže, s. 6.

     Pohromu pre naše územie znamenal príchod Avarov, ktorí mnohé kresťanské strediská zničili a roku 582 zaniká aj biskupstvo Sirmium. Štefan Šmálik sa ďalej venuje Karolovi Veľkému, ktorému sa podarilo potlačiť Avarov a Nitra ako kniežatstvo uznala nadvládu Frankov. Vtedajšie knieža Samoslav prijal kresťanstvo s celým národom. V tomto období sa na kristianizácii podieľali franskí a írski misionári.

     Tým, že pápež Ján VIII. vymenoval sv. Metoda za sirmijského biskupa podľa Štefana Šmálika vytvoril významný medzičlánok medzi západnou a východnou Cirkvou, ktorý však bol zničený. Ak by sa tak nebolo stalo, domnieva sa, že nemuselo dôjsť k rozkolu medzi východnou a západnou Cirkvou.

     Poukazuje na primát Slovenska v tom, že pápež Ján VIII. berie osobne Veľkú Moravu pod svoju ochranu. Ďalším primátom je schválenie používania staroslovienčiny v liturgii. A ešte jeden pripomína autor, keď cituje list Jána VIII. Svätoplukovi. „A keď sa tebe i tvojim veľmožom páči  počúvať  omše radšej  v latinskom jazyku, prikazujeme, aby sa pre teba omšové obrady odbavovali po latinsky. Tým je už vopred naznačená veľká pestrosť nielen liturgického biritualizmu, ale je tu skoro prorocky načrtnuté zvláštne dejinné poslanie slovenského národa – ekumenizmus.“ [60] Tamže, s. 9.

     V závere sa venuje myšlienkam ekumenizmu, ktoré uviedol do praxe II. vatikánsky koncil. Na území Slovenska vidí križovatku náboženských smerov a pokladá za unikátne, že v rámci jedného národa žijú katolíci, východní kresťania a protestanti. Jeho želaním je, aby sa svojej úlohy ekumenizmu, ktoré z tejto rozmanitosti vyplýva Slovensko dobre zhostilo.

     Práca Štefana Šmálika „Jezuiti na Slovensku“  sa delí na úvod a štyri časti. V úvode opisuje situáciu, ktorá predchádzala reforme Cirkvi. Hovorí o renesančných pápežoch, ktorí sa venovali zveľaďovaniu pápežského štátu, humanizmu a renesancii a zabudli na svoje univerzálne poslanie.

     Poukazuje na vznik reformácie, ale i na to, že i v Cirkvi sa začínajú šíriť prúdy usilujúce sa o obnovu. Prispievajú k tomu mnohé osobnosti svätcov, ale i pápež Pavol III., ktorý zvolal Tridentský koncil. Za najväčší impulz duchovnej obrody považuje sv. Ignáca a jeho Spoločnosť Ježišovu. V závere úvodu poukazuje na situáciu po Moháčskej bitke 1526 na Slovensku a na to ako ona prispela k rozšíreniu jezuitov u nás.

     Prvá časť sa zaoberá pôsobením jezuitov od ich vzniku do roku 1613. Štefan Šmálik tu stručne opisuje životopis sv. Ignáca a počiatky pôsobenia jezuitov na Slovensku. Pripomína, že okrem duchovnej činnosti napr. v Kláštore pod Znievom zriadili jezuiti lekáreň a vyrábali lieky, z čoho sa neskôr rozvinulo turčianske olejkárstvo.

     V druhej časti rozoberá obdobie rokov 1613–1773. Vymenúva inštitúcie, ktoré mali jezuiti v tom čase zriadené. Podrobnejšie opisuje najdôležitejšie pôsobiská jezuitov Trnavu a Košice a ďalšie mestá, v ktorých sídlili kolégia, ako je Bratislava, Trenčín, Skalica, Levoča, Banská Bystrica. Ďalej sa venuje mestám, kde sídlili rezidencie – Banská Štiavnica, Kláštor pod Znievom, Komárno, Prešov, Rožňava, Spišská Kapitula, Žilina, Leopoldov,[61] V Leopoldove sa jezuiti venovali duchovnej službe v pevnosti.  Liptovský Mikuláš, Pezinok.

     Autor sa zaoberá i stručným prehľadom misijných domov a správou majetkov, čo mali v niektorých prípadoch  na starosti aj misijné stanice.      V tretej časti, v časovom období rokov 1852–1918 stručne opisuje situáciu v Rusku, kde bola Spoločnosť Ježišova zachovaná a v Prusku, kde bola čiastočne zachovaná. V ďalšom úseku tretej časti sa venuje opisu činnosti jezuitov na Slovensku po obnovení rádu Piom VII. roku 1814.     

            Posledná  štvrtá  časť je ohraničená rokmi 1919–1950. Autor píše o utvorení Česko–slovenskej provincie roku 1919, Slovenskej viceprovincie, ktorá trvala od roku 1931 do roku 1938 a Slovenskej provincie v rokoch 1938 až 1950. Vymenúva inštitúcie, ktoré mali jezuiti v tomto období zriadené, poukazuje na významné osobnosti a pastoračnú činnosť.  Podrobnejšie sa venuje pôsobeniu jezuitov v tomto období hlavne v Bratislave, Ružomberku, Košiciach, Levoči, Piešťanoch, Banskej Bystrici.   

        Záver tvorí spomienka na zrušenie reholí po barbarskej noci 13.–14. apríla 1950. Píše o ďalšom osude jezuitov, o činnosti, ktorá sa rozvíjala za hranicami Slovenska v Kanade, Nemecku, Taliansku, Francúzsku a o ich pôsobení v misiách v Afrike,  Japonsku i Južnej Amerike.         Ďalším objektom záujmu sa stali u Štefana Šmálika i „Dejiny Spišského biskupstva“. V úvode sa zaoberá etymológiou názvu Spiš. Ako dôvody, pre ktoré bolo na Spiši zriadené biskupstvo považuje existenciu spišského prepoštstva s biskupskou právomocou, ktoré jestvovalo od roku 1198 do roku 1776. V krátkosti sa dotýka  niektorých dôležitých míľnikov spišského prepoštstva. Opisuje jeho rozvoj a postupnú stavbu chrámu. Nachádza sa tu i prehľad rehoľných spoločenstiev, ktoré v spišskom prepoštstve pôsobili. Na konci je zoznam jednotlivých spišských biskupov s ich krátkym životopisom a prehľadom činnosti každého z nich.

Štefanovi Šmálikovi veľmi ležal na srdci ekumenizmus.  Tento jeho záujem sa odráža i v jeho príspevku „Stretnutie Východu so Západom v Spišskej Kapitule“, ktorý bol publikovaný v „Kalendári gréckokatolíkov na rok 1970“.[62] Pozri  ŠMÁLIK,  Š.:  Stretnutie   Východu   so  Západom  v  Spišskej Kapitule. In: Kalendár gréckokatolíkov na rok 1970, Trnava 1969.  Za jedno z miest, kde dochádzalo k stretaniu dvoch obradov a kde boli kontakty medzi Východom a Západom považuje práve Spišskú Kapitulu. Svoje tvrdenia podopiera poukazovaním na zachovávanie tradície, ktorá súvisela s procesiou konajúcou sa 14. februára na počesť Panny Márie. „Keď si však všimneme dňa prekvapí nás, aké procesie sa mohli 14. februára konať. Bola to procesia Očisťovania Panny Márie, čiže Stretenia, ale počítaného ešte 40 dní od Zjavenia Pána, ako sa slávilo na Východe v najstarších kresťanských časoch.“[63] Tamže, s. 125.

Dokazuje, že územie Slovenska nebolo neznáme ani starovekým a rannostredovekým autorom. Domnieva sa, že biskupstvo Speculum Julii, ktoré sa spomína v dokumentoch z 10. storočia a väčšinou sa to vysvetľuje o Olomouci, by mohol byť aj Spiš  a „že sv. Metod mal kláštor na Spiši, lebo on vždy túžil po kláštore v horách. „Ty ľúbiš horu.“, hovoril mu sv. Cyril na smrteľnej posteli. Ešte roku 1274 spomína sa v Kapitule kláštor sv. Martina“. [64] Tamže, s. 126.                               

Spišské prepoštstvo vzniklo na základoch starého Veľkomoravského biskupstva a údajne v klenotnici Kapituly uchovávajú východnú mitru. Na Spišskej Kapitule v 13. storočí sa stretávame s prelínaním východných obradov so západnými. „Tak prepošt Mothner vo svojom testamente z roku 1273 poručil vinicu kňazom, ktorí by v procesionálnej kaplnke každú sobotu po vešperách mali povinnosť spievať Zdravás, Kráľovna alebo Raduj sa, Bohorodica.“[65] Tamže.   Stretáme sa tu i s tvrdením, že spišský biskup Jakub, ktorý pôsobil na konci 13. storočia bol východného obradu. Dozvedáme sa, že východní predstavitelia prichádzali do kontaktu s predstaviteľmi rímskokatolíckej Cirkvi už pred florentským snemom.

Článok hovorí i o tom, že po zjednotení východných kresťanov s katolíckou Cirkvou v roku 1646 „mukačevský biskup, zveril spišskému prepoštovi do duchovnej správy gréckokatolícke  fary na Spiši.“[66] Tamže. Jednalo sa o 11 farnosti.  Píše sa tu aj o tom, že v roku 1776 malo vo svojej správe ešte jedenásť rokov farnosti gréckokatolíckeho spišského dištriktu. Autor v tom všetkom vidí bohatú tradíciu, na ktorej môže Slovensko v otázke v budúcnosti stavať.

V literárnej pozostalosti Štefana Šmálika sa nachádza aj nedokončené dielo „Priebeh reformného hnutia na území Spišskej diecézy“. V úvode vyjadruje svoje pohnútky, ktoré ho viedli k napísaniu tejto práce. Srdcovou záležitosťou autora je ekumenizmus a to cítiť z celej úvodnej časti. Ako sám hovorí, pomenovanie prednášky nie je bezdôvodné, pretože pomenovanie obdobia, ktoré sa u nás nazýva protireformácia pokladá za nesprávne. „Reformné hnutie nie je rezervované len protestantom, ale patrí aj katolíkom. Toto katolícke hnutie sa vo verejnej mienke historikov volá protireformáciou – čo je nesprávne. Reformáre znamená uviesť do predošlého poriadku. O to sa snažila katolícka Cirkev, čo sa jej aj zhruba podarilo.“[67] ARCHÍV ZŠ  Š. Š. -  TVRDOŠÍN; ŠMÁLIK, Š.: Priebeh reformného hnutia na území spišskej diecézy, rkp. s. 2.

     Práca sa skladá, resp. mala sa skladať z týchto troch častí:

1.  Stredoveké kresťanstvo na Spiši, Liptove a na Orave.

2.  Uvádzanie protestantizmu na Spiš, Liptov a na Oravu.

3.  Rekatolizácia Spiša, Liptova a Oravy.

V práci sa mu podarilo rozobrať prvú časť, v ktorej sa venuje samostatne situácii na Orave, Liptove a Spiši.

     V časti týkajúcej sa Spiša poukazuje na jeho významné postavenie už za uhorského kráľa Štefana. Pripomína, akú dôležitú úlohu zohrávalo prepošstvo zriadené roku 1198 kráľom Imrichom. Zaoberá sa najstarším a najdôležitejším bratstvom dvadsiatich štyroch kráľovských plebánov, hovorí o činnosti kňazov a povinnostiach v tomto bratstve. Opisuje aj kláštory, ktoré na Spiši v stredoveku pôsobili. Spomína tri udalosti za vlády Žigmunda, a to zálohovanie spišských miest poľskému kráľovi, listinu, ktorou 18. apríla 1423 dal Žigmund povolenie usadiť sa Cigánom v celej jeho krajine. Treťou udalosťou, ktorú spomína, je vpád husitov na Spiš v roku 1433.

     Zaujímavá je zmienka o tom, ako Jana z Arcu píše husitom: „Ježiš Mária! Už dávno mi prišla zvesť, mne panne Johane, že ste zanechali pravé náboženstvo a obrat a stali ste sa z pravých kresťanov bludármi podobnými Saracenom, že ste prijali hanebnú poveru a neporiadky, ktoré sa snažíte hájiť a šíriť tak, že niet ohavnosti a ukrutnosti, na ktorú by ste sa neodvážili. Cirkevné sviatosti podvraciate, články viery podkopávate, chrámy búrate, obrazy utvorené pre pripomienku ničíte a pálite, kresťanov, čo neprijímajú vašu vieru, vraždíte.“ [68] Tamže, s. 7.

     V závere tejto časti poukazuje na to, že protestantizmus na Spiši nenadviazal na husitizmus, lebo ten ako taký sa na Spiši neujal, zostala po ňom len vonkajšia vojenská stránka.

     V druhej časti, ktorá sa venuje Liptovu, opisuje, že na tomto území pulzoval život už za Veľkej Moravy, o čom svedčia aj predmety pochádzajúce z tohto obdobia, ktoré tu boli nájdené.

     Štefan Šmálik hovorí: „Zvláštnou anomáliou v stredovekom Liptove je, že tri farnosti patrili do liptovského archidiakonátu a ostatné do hontianskeho.“ [69] Tamže, s. 8.  Medzi tieto tri farnosti patrí Svätá Mara, Svätý Ján a Svätý Kríž. Ďalej sa venuje opisu cirkevných pomerov a situácii v týchto troch farnostiach. Štefan Šmálik sa domnieva, že tieto tri farnosti boli založené ešte pred okupáciou Liptova Maďarmi roku 1018. V ďalšej časti opisuje farnosti, ktoré jestvovali už v roku 1332, ale patrili do hontianskeho diakonátu. Spomína i založenie bratstva Kalandus, resp. Kalendus roku 1348, ktoré bolo čímsi podobným ako spomínané spišské bratstvo. V závere opisuje pomery vo farnostiach, ktoré vznikli po roku 1332.

     Tretia časť sa venuje Orave. Štefan Šmálik tu spomína, že na Orave sú stopy po pôsobení írsko – škótskej misie, ešte jasnejšie sú stopy z obdobia Veľkej Moravy a zrejme je aj pôsobenie Metodových učeníkov v tejto oblasti. Svedčí o tom podľa neho napríklad aj vrch v doline Čierneho Dunajca, ktorý nesie názov Trzydniowiaňski. „Takto ho mohli nazvať Metodovi učeníci, lebo v liturgickej staroslovenskej reči slovo Tridneven označuje Krista, ktorý tretieho dňa vstal zmŕtvych.“ [70] Tamže, s. 12 – 13.

     Podľa Štefana  Šmálika je pre lepšie poznanie situácie na Orave významný register farností pápežského legáta Reimonda. Podľa neho legát našiel na Orave dve farnosti: Araviu a Turdesen. Autor ďalej podotýka, že roku 1371 bola založená Trstená a tak na Orave pribudla ďalšia farnosť. Venuje sa opisu týchto farností. Poukazuje na rod Turzovcov, ktorý sa na Orave stal veľkým propagátorom a  zástancom protestantizmu. Bodkou za stredovekým katolicizmom na Orave je kanonická vizitácia nitrianskeho archidiakona Michala Zeghedina, ktorá sa uskutočnila v roku 1559 a 1560 na nariadenie ostrihomského arcibiskupa Oláha. Na základe tejto vizitácie Štefan Šmálik opisuje situáciu v oravských farnostiach.

     Týmto chcel autor ukázať stav našej diecézy na prelome stredoveku a novoveku, kedy sa u nás začína šíriť reformné protestantské hnutie.

     V závere Štefan Šmálik uvádza, že priebeh hnutia opíše v budúcej časti. Keďže sa ďalšia časť tejto práce v jeho literárnej pozostalosti nenachádza, domnievam sa, že posledné dve témy už nestihol spracovať.   

Štefan Šmálik bol pozvaný na medzinárodný kongres zrovnávacich cirkevných dejín vo Varšave, ktorý sa konal 25. júna - 1. júla 1978, kde mal vystúpiť s prednáškou  „Katolícka Cirkev na Slovensku v rokoch 1939–1944“.  Napriek tomu, že sa zo zdravotných dôvodov prednášky nezúčastnil, svoj písomný príspevok k vyššie spomínanej téme poslal.

V úvode prednášky sa venuje starším dejinám Slovenska kvôli objasneniu. Spomína, že územie dnešného Slovenska je známe už v antickej dobe. Opisuje ju Tacitus, spomína ju Plinius a Ptolemaios. Marcus  Aurelius písal svoju knihu na brehoch jednej slovenskej rieky. [71] SÚKROMNÝ  ARCHÍV  PAVLA  STANU – NOVÝ SMOKOVEC; ŠMÁLIK, Š.:  Katolícka Cirkev na Slovensku v rokoch 1939 – 1944. Prednáška na medzinárodný kongres zrovnávacích cirkevných dejín vo Varšave 25. júna – 1. júla 1978, rkp. s. 1.Ďalej sa venuje predveľkomoravskému obdobiu, obdobiu Veľkej Moravy a vzniku uhorského kráľovstva. Po tomto zúženom pohľade na dejiny Cirkvi u nás podrobnejšie rozoberá roky 1939–1944, teda ide o obdobie tzv. Slovenského štátu. Toto obdobie vidí tak, že keď 14. marca 1939 vznikol samostatný Slovenský štát nemali sme  na   výber.   Uvádza:   „všeobecne   sa   v   tomto   období / 1938–1939 / pociťovala neistota a bezmocnosť pred nemeckým a maďarským agresorom. V októbri 1938 maďarský predstaviteľ  u Mussoliniho zdôraznil nevyhnutnosť poľsko–maďarských hraníc. Všetky tieto okolnosti treba uvážiť, aby sme pochopili, že 14. marca 1939 katolícky kňaz na popud Hitlera predniesol návrh vyhlásiť samostatný Slovenský štát na zasadnutí Slovenského Krajinského Snemu, ktorý návrh prijal.“[72] Tamže, s. 2.

Negatíva tohto obdobia vidí predovšetkým v tom, že Slovensko sa zúčastnilo na strane Nemecka pri rozpútaní vojny napadnutím Poľska a stálo po boku Nemecka pri napadnutí ZSSR. Za  poľutovaniahodné pokladá aj rozdelenie niekoľkých rodín pri vypovedaní Čechov zo Slovenska  i židovské zákony a deportácie Židov. Na margo tohto problému dodáva, že na jar 1942 bolo zo Slovenska deportovaných 57.000 Židov. „Keď sa však vláda dozvedela o ich popravovaní a tiež na zásah Svätého stolca a biskupského zboru deportácie zastavila.“[73] Tamže, s. 2. Za chvályhodné považuje i to, že aj slovenskí biskupi na konferencii v Žiline sa ozvali proti prenasledovaniu Židov.

Za pozitíva Slovenského štátu považuje fakt, že i napriek vojne malo Slovensko veľkú dávku nezávislosti a slobody. Čo sa týka náboženskej  politiky Štefan Šmálik pokračuje: „vláda sa snažila zachovať paritné zastúpenie v spoločnosti pre všetky konfesie. Školský zákon z 26. novembra 1940 uznával školy každej konfesie. Ak počet žiakov bol rovný, nijaká konfesia nebola uprednostnená a v tom prípade škola bola obecná.“[74] Tamže, s. 2.

V prednáške informuje i o tom, že v tomto období bol u nás čulý verejný a náboženský život. Poukazuje aj na jednotlivé strediská rôznych vierovyznaní, ktoré pôsobili na našom území. Zaoberá sa  situáciou jednotlivých biskupstiev katolíckej Cirkvi. Spomína dôležité strediská katolíkov, ktoré zohrávali veľký význam v náboženskom živote tohto obdobia.

V závere prednášky Štefan Šmálik uvádza zoznam jednotlivých reholí, ktoré u nás v tomto období pôsobili so stručným popisom ich činnosti. Nakoniec dodáva: „Podmienky katolíckej Cirkvi na Slovensku v tejto dobe boli naozaj zaujímavé a v istom zmysle výnimočné v Európe, zachvátenej Druhou svetovou vojnou. Ale bolo tragické pre Slovensko, že bolo spojencom zločinného politického režimu, ktorý kráčal nevyhnutne k svojej porážke.“[75] Tamže, s. 6.

V roku 1996 bolo vydané knižne Šmálikove dielo „Veľký štyridsaťročný pôst Cirkvi na Slovensku“. Ide o pohľad na život Cirkvi u nás v období totality. Toto obdobie autor preberá rok po roku od roku 1948 do 1987. Rozpráva o postavení Cirkvi u nás, o jej zápase za svoje práva, o snahe komunistov zničiť náboženstvo, obmedziť vplyv  biskupov a kňazov na veriacich, znemožniť styk Cirkvi s Vatikánom a vytvoriť národnú Cirkev.     

Autor poukazuje na líniu Cirkvi, ktorá bola vtedy skutočným majákom. Kniha nám pomáha nazrieť ako sa Cirkev „vyrovnala“ s ateizmom a komunizmom. Sleduje priebeh II. vatikánskeho koncilu a uvádzanie jeho rozhodnutí do života. Z celej knihy vidieť bolesť autora nad mierovými kňazmi združenými do mierového výboru katolíckeho duchovenstva, ktoré sa od roku 1966 nazývalo „Mierové hnutie  katolíckeho duchovenstva ČSSR“. Neskôr z toho vznikla organizácia „Pacem in terris“. Z postoja Štefana Šmálika badať akou škodou bolo toto hnutie pre Cirkev u nás.                         

 V ďalšej časti knihy sa dozvedáme i o rokoch 1968-1969, kedy nastáva pre Cirkev isté uvoľnenie. Situácia však netrvá dlho, lebo všetku nádej pochová príchod tankov sovietskej armády.    

 Sedemdesiate roky charakterizuje ako roky, kedy sa znova posilnil boj proti Cirkvi. Za prelomový pokladá rok 1978, kedy sa na pápežský stolec dostáva Poliak Karol Wojtyla. 

  Ďalším zlomom v dejinách je podľa Štefana Šmálika manifestácia za slobodu náboženstva 7. júla 1984. Odráža sa to vo väčšej aktivite veriacich a z hojného počtu účastníkov púti.

O všetkých týchto udalostiach Štefan Šmálik rozpráva a treba povedať, že toto dielko je osobným pohľadom autora, ktorý bol priamym svedkom udalostí tých čias.

Predtým toto dielo vyšlo ako samizdat roku 1988, bez autorovho mena len so značkou V. V. Až po páde totality mohlo výjsť v knižnej podobe. Vladimír Jukl charakterizuje knihu týmito slovami: „Stručne, ale úplne a pravdivo opisuje tú krížovú cestu, ten „pôst“ Cirkvi na Slovensku.“    [76] JUKL, V.: Veľký štyridsaťročný pôst Cirkvi na Slovensku. In: Katolícke noviny 10/1996, s. 14.   

ŠTEFAN ŠMÁLIK A KOLAKOVIČOVA RODINA 

Tomislav Kolakovič sa narodil 8. septembra 1906 v Chorvátsku. Jeho vlastné meno bolo Tomislav Poglajen. Študoval na filozofickej fakulte a pár semestrov aj na lekárskej.

Po vstupe do rehole jezuitov študoval filozofiu a teológiu v Lovani v Belgicku. Študoval i v Paríži na katolíckom inštitúte a k tomu všetkému pridal aj štúdium východnej teológie a byzantského obradu na ústave Rusiku v Ríme.

Po návrate zo štúdii do Chorvátska pôsobil ako profesor sociológie a morálky na univerzite v Záhrebe. Jeho životnou myšlienkou sa stala rekristianizácia Ruska. Keď s touto ideou nepochodil u svojich predstavených, títo mu odporučili odchod z radov jezuitov.

Na osobnej audiencii u pápeža Pia XII. dostal osobné povzbudenie k svojej práci s prosbou, aby nevystupoval ako Vatikánsky splnomocnenec. Kolakovič prichádza na Slovensko, ktoré sa mu zdalo ako dobrý východiskový bod pre jeho prácu, zameranú na kristianizáciu národov v Rusku. Počas svojho pobytu u nás zistil, že by tu mohol nájsť ochotných spolupracovníkov pre túto úlohu.

Spoločenstvo ľudí, ktoré vzniklo pod jeho vplyvom sa volalo Rodina. Mala to byť skupina resp. hnutie, kde by boli sústredené všetky vekové kategórie a stavy, či už to boli mladí, dospelí, laici, rehoľníci, manželia. Na začiatku jadro tohto spoločenstva tvorili bratislavskí vysokoškoláci, ktorých si Kolakovič získal svojimi prednáškami z filozofie, sociológie, teológie,  meditáciami a duchovnými cvičeniami, v prvom rade však svojim osobným príkladným životom podľa evanjelia. Kolakovič pomenoval spoločenstvo podľa vzoru prvých kresťanov Rodina, „lebo za hlavný princíp pokladal bratské spolužitie a lásku, aké charakterizovali prvých kresťanov.“ [77] MIKLOŠKO, F.: Nebudete ich môcť rozvrátiť. Bratislava 1991, s. 22.

Na tú dobu bol nevídaný Kolakovičov názor, „že teológiu by mali študovať nielen kňazi, ale aj laici. Ba dokonca tvrdil, že teológia potrebuje pre svoj rozvoj spoluprácu laikov, a v tomto zmysle rozvíjal myšlienku špecializovanej katolíckej akcie, podľa ktorej apoštolmi robotníkov mali byť robotníci, študentov študenti, roľníkov roľníci a pod., čiže apoštolát vo vlastnej spoločenskej vrstve.“[78]Tamže, s. 19.

Svoj apoštolát uskutočňoval Kolakovič podľa vzoru JOC, teda organizácie resp. hnutia, ktoré združovalo kresťanskú robotnícku mládež. Založil ho páter Jozef Cardijn, s ktorým sa Kolakovič počas štúdii v Belgicku osobne zoznámil a stal sa jeho blízkym spolupracovníkom.

 Kolakovičova práca strhla iných – z tradičných foriem zbožnosti sa prešlo na nové formy evanjelizácie; zakladali sa malé spoločenstvá, kde sa čítalo Sv. Písmo, uskutočňovali sa meditácie a spoločná modlitba.

Vysokoškoláci, ktorí v Rodine pôsobili, pochádzali z celého Slovenska a tak sa jej myšlienky šírili ďalej. Zapojilo sa do nej mnoho lekárov, inžinierov, profesorov, kňazov, rehoľníkov a iných. Táto činnosť veľmi pozitívne ovplyvnila náboženskú situáciu u nás. „Rodina dala základ Ústrednej katolíckej kancelárii (ÚKK), ktorá sa neskôr stala oficiálnym orgánom biskupského zboru. Všetko vznikalo na kolenách: jednotliví vedúci zháňali dobrovoľníkov ochotných niečo napísať, potom sa našla miestnosť, až sa z toho vykryštalizovala inštitúcia, ktorá mala asi tridsať zamestnancov. ÚKK bola zlikvidovaná koncom roku 1948.“  [79]  Tamže, s. 23-24.

Celá vyššie spomínaná činnosť sa konala v rámci Katolíckej akcie pápeža Pia XI. Opierala sa o dve najväčšie Božie prikázania: „Milovať budeš Pána, Boha svojho, celým svojím srdcom, celou svojou mysľou, a svojho blížneho, ako seba samého!“ (Lk 10,27) Podľa toho je potrebné pracovať na budovaní Božieho kráľovstva v sebe a vo svete. Oba ciele sa navzájom dopĺňajú. Sv. Tomáš Akvinský hovorí: „Kto je povolaný pre činný život, neprávom by sa domnieval, že je oslobodený od života vnútorného. Vonkajšia činnosť je prídavkom, a nijako nezmenšuje potrebu vnútorného života. Vnútorný život a vonkajšia činnosť nielen že sa nevylučujú, ale predpokladajú, navzájom sa prenikajú a zdokonaľujú. A keď sa má dať niekomu prednosť, musí sa dať len životu vnútornému, ktorý je dokonalejší a potrebnejší.“ [80]  Porov. KATARKIN, K. M.: Kristus   a boj o duše. Ružomberok 1947 s. 47 – 48.

V čase, keď u nás vypuklo SNP sa Kolakovič snažil uskutočniť svoju myšlienku dostať sa do Ruska. To sa mu podarilo, ale v Rusku bol jeho pobyt kvôli situácii aká tam vládla, bez nejakých väčších úspechov , a tak sa vrátil späť na Slovensko. Roku 1946 sa Kolakovič dostal do vyšetrovacej väzby v Bratislave a Prahe, pretože podľa pokynov z Moskvy ŠtB považovala jeho cestu do ZSSR za špionážnu, čo však súdne orgány neakceptovali.[81]  V tom čase ešte súdne orgány neboli v rukách KSČ.  Keďže v Československu už nebola vhodná doba, aby ostal a schyľovalo sa k udalostiam, ktoré nás poznačili na ďalších štyridsať rokov, Kolakovič 1.augusta 1946 odchádza. „O ďalších osudoch profesora vieme len toľko, že bol v Belgicku s kanonikom Cardijnom, potom v Spojených štátoch, kde sa prvýkrát stretol a veľmi porozumel s pátrom Leopoldom Brownom, farárom sv. Ľudovíta v Moskve v rokoch 1933-1945, ďalej v Číne a viackrát v Indii. Často sa zdržiaval v Ríme. Počas II. vatikánskeho koncilu dával niektorým koncilovým otcom exercície.“ [82] MIKLOŠKO, F.: c. d., s. 33.  Zomrel vraj vo veku 86 rokov v máji 1992 v Paríži.[83] [83] Porov. KOLAKOVIČ, T.: Božie podzemie. Bratislava 1994. KRČMÉRY,S. – JUKL, V.: V šľapajach Kolakoviča. Bratislava 1995. JABLONICKÝ, J.: Tomislav Poglajen Kolakovič na Slovensku 1943 – 1946. In: Slovenské rozhľady, 8/1996, s. 90 – 106. 

Na svoje prvé zoznámenie s Kolakovičom si Štefan Šmálik spomína takto: „Moja sestra Mária bola za Slovenského štátu úradníčkou v Bratislave. Generácia jej rovesníkov, najmä vysokoškoláci prišli do styku s významným apoštolom Kolakovičom, bývalým jezuitom, pochádzajúcim z Chorvátska. Ja som vtedy bol farárom v Hybiach. Keď mi o ňom rozprávala podivné veci z jeho apoštolátu, pozval som ho, aby si u nás na fare odpočinul po namáhavej apoštolskej práci a tiež aby som sa aj ja s ním zoznámil. Prijal nás oboch do Rodiny. Všimol som si, že po rannej svätej  omši zotrvával dlho v adorácii a či meditácii. Rád rozprával o aktuálnych témach, ktoré hýbali spoločnosťou počas II. svetovej vojny. Rozprával nadšene o obrátení Ruska. Po dvojtýždňovom pobyte v Hybiach odišiel do Bardejova konať duchovné cvičenia.“ [84] SÚKROMNÝ ARCHÍV PAVLA STANU – NOVÝ SMOKOVEC; ŠMÁLIK, Š.: Spomienky na profesora Kolakoviča, rkp. s. l. 

Toto bolo ich prvé stretnutie. Stretnutie dvoch ľudí, ktorých spájalo i to, že sa veľmi a úprimne zaujímali o Rusko a jeho obrátenie. Obaja mali k nemu zvláštny vzťah. Azda i to ich ešte viac skĺbilo. [85] V roku 1946 sa Štefan Šmálik zúčastnil rekolekcií, ktoré poriadal Kolakovič v Žiline.

Po odchode Štefana Šmálika v septembri 1946 do Bratislavy,[86] Vladimír Jukl sa domnieva, že to bolo na podnet Kolakoviča.   na Prvé štátne gymnázium sa zaujímal o vysokoškolákov a zoznámil sa i s Dr. Antonom Botekom, riaditeľom Ústrednej katolíckej kancelárie (ÚKK) a jeho zástupcom Dominikom  Bartošievičom. ÚKK organizovala Katolícku akciu na celom Slovensku cez svojich ľudí, z ktorých  mnohí boli členmi Rodiny.[87] ÚKK bola ohniskom aktivity. Mala svoje pobočky v dvadsiatich šiestich oblastných centrách. Tieto sa raz za dva mesiace stretávali a každá z pobočiek  na stretnutie doniesla vlastný študijný materiáll. Pod záštitou ÚKK sa tiež konali každý utorok v týždni prednášky pre vysokoškolákov v amfiteátri Cyrilometodejskej bohosloveckej fakulty, ktorých sa zúčastňoval i Štefan Šmálik. Ako prednášateľ bol pozvaný vždy niekto z katolíckych odborníkov. Po februári 1948 boli  tieto prednášky zakázané.

Aktivít Rodiny sa ako jej člen zúčastňoval aj Štefan Šmálik. Mnohí z ľudí, ktorí sa týchto akcií zúčastňovali ho žiadali o radu, poučenie alebo o duchovné slovo. Štefan Šmálik týmto ľuďom často dával rekolekcie i exercície. Ústrednou témou na týchto exercíciách a rekolekciách bola Najsvätejšia Trojica. „Viedol svojich zverencov k Trojičnému pohľadu na svet.“ [88] ŠMÁLIK, Š.: Životná cesta človeka, c. d., s. 81.  Zo spomienok RNDr. Imricha Staríčka, CSc. - Bratislava. Mnohé z týchto akcii sa diali v období, keď to už nebolo dovolené legálne, preto sa uskutočňovali často krát tajne na rôznych miestach Slovenska a to aj po zatvorení ÚKK.

Imrich Staríček, ktorý sa so Štefanom Šmálikom popri týchto aktivitách zoznámil roku 1947 si naňho spomína takto: „Nenáročný, tichý, ohľaduplný, skromný, otvorený a priamy. Nepatril k organizátorom, ktorým šlo viacej o organizácie, ako o ľudí v nich. Bol v každej chvíli plným sústredeným človekom, pohotovým pomôcť, či poradiť. Obľúbili si ho aj žiaci, ktorých vyučoval náboženstvo.“[89] Tamže, s. 81.

Stretnutia, ktoré sa u Štefana Šmálika konali, neboli spočiatku vôbec nejako zvlášť organizované. Konali sa u neho na byte v kláštore u Milosrdných bratov a neskôr, keď sa  stal správcom kostola sv. Ladislava a dostal tam i byt, tieto krúžky sa preniesli tam. Vykonávali sa tam až do zaistenia Štefana Šmálika. [90] Porov. tamže, s. 85.   Štefan Šmálik bol vždy ochotný pomôcť a poradiť.

Rok 1949 sa niesol v duchu ďalšieho obmedzovania náboženskej slobody, spolkov, v znemožňovaní akejkoľvek náboženskej aktivity a biskupskej činnosti. Štefan Šmálik aj pri tom všetkom dokázal byť pokojný  a vyrovnaný a vedel sa povzniesť nad tieto každodenné problémy. Mladí čoraz viac túžili po náboženskom vzdelávaní, ktorého sa im nedostávalo a aj to ich väčšou mierou približovalo k Štefanovi Šmálikovi. Začali sa pravidelne stretávať a on im vysvetľoval cirkevné dejiny, Starý zákon a riešili mnohé teologické problémy. Takto vznikol u neho teologický krúžok. Program krúžku bol hlboko náboženský a bol vedený tak, aby sa zachovalo spojenie so Sv. Otcom a cirkevnou hierarchiou, ktorá nebola  zapletená do aktivít „Pacem in Terris“ [91] Porov. SÚKROMNÝ ARCHÍV AUTORKY DIPLOMOVEJ PRÁCE. List JUDr. Júliusa Porubského autorke diplomovej práce z 28. 12. 2000 - venovaný spomienkam na Štefana Šmálika.                                                                                          

 Postupne vzniklo viacero takých krúžkov a bolo cítiť potrebu koordinácie. A tak patronát nad krúžkami prevzal Štefan Šmálik, u neho bolo akési koordinačné centrum. Neskôr to vládna moc charakterizovala ako „velezradný a špionážny“ ústredný spolok. Do programu týchto krúžkov patrili aj meditácie, spoločné modlitby, rekolekcie i výlety do prírody spojené s duchovným programom.

Rodina na Slovensku spolupracovala aj s českou Rodinou, na čele ktorej stál Oto Mádr. V tomto období zoslabli styky s českou Rodinou. Spojkou medzi oboma bol Vladimír Jukl. V zmätenej situácii pre biskupov a rehoľníkov nastala potreba urobiť prehľad náboženských aktivít v ČSR. Z toho dôvodu došlo z iniciatívy Ota Mádra k schôdzke u Dr. Razíka v Brne na jeseň 1950. Hovorilo sa tam o situácii Cirkvi vo všeobecnosti i o činnosti krúžkov. Slovensko zastupovali  Imrich Staríček, Július Porubský a Záhoranský. O stretnutí referovali u Štefana Šmálika.                         

Na jar v máji 1951 sa konalo podobné stretnutie kňazov v Šmálikovom byte, ktoré po organizačnej stránke pripravili Vladimír Jukl a Imrich Staríček. Zúčastnili sa ho  aj hostia z Čiech – z Prahy a Olomouca. Boli zastúpené aj jednotlivé slovenské diecézy. Na stretnutí sa hovorilo o situácii Cirkvi u nás na Slovensku. Štefan Šmálik vypracoval pre Ota Mádra o situácii na Slovensku správu pod krycím menom „Laco“. Oto Mádr vedel, že mu hrozí väzenie a preto poslal na Slovensko po Vladimírovi Juklovi list tzv. “Mádrov odkaz“, v ktorom vyzýva k vernosti Cirkvi a k horlivosti v ťažkých časoch, ktoré Cirkev čakajú.       

V lete 1950 sa uskutočnili exercície Rodiny v Javorine. Mal ich viesť kňaz Štefan Náhalka. Všetci zúčastnení boli ubytovaní po domoch v prísne tajnej atmosfére. Keďže v tento deň zatvárali spišský seminár, Štefan Náhalka na exercície neprišiel. Exercícií sa ujal Štefan Šmálik a jednotlivé meditácie sa uskutočnili v rámci výletov v tatranskej prírode.  

Stretnutia krúžkov v Bratislave prebiehali ďalej. V júli 1951 sa uskutočnili exercície aktivistov Rodiny na Železnej studienke v Bratislave.[92] Porov.  ŠMÁLIK, Š.: Životná cesta  človeka, c. d., s. 82-83. Zo spomienok RNDr. Imricha Staríčka CSc. – Bratislava.

4.augusta 1951 sa uskutočnila svadba Mrázovcov – laikov, ktorí sa aktivizovali v Rodine. Sobášil ich Štefan Šmálik a spolu s ostatnými sa zúčastnil i svadobného pohostenia. I táto akcia bola kvalifikovaná neskôr súdom, ako „protištátna činnosť“.[93] Porov. tamže, s.83, 85.

Dá sa povedať, že roky 1949-1952 boli vyplnené aktívnou činnosťou Štefana Šmálika: náboženskými prednáškami, rekolekciami, exercíciami, krúžkovou činnosťou, do ktorej sa zapájali rôzne stavy – robotnícka mládež, vysokoškoláci, kňazi, rehoľníci atď. Stále sa pracovalo v duchu Cardijna a JOCu  i Kolakoviča.  Štefan Šmálik sa vo veľkej miere podieľal na usmerňovaní tejto činnosti. Stretnutia sa uskutočňovali na bytoch, v prírode v rámci turistiky: na Kolibe, v Mariánke, v Harmónii a pod. Mária Mrázová si spomína na rekolekcie na Zochovej chate, kde po duchovnom programe v noci chodili po horách a modlili sa za prenasledovaných biskupov a kňazov. Štefan Šmálik ich učil rôzne ruské piesne: „Tvoju milošč prebegajem, Bogorodice devo“, „Tinigri, tinigri, tinigerské mosty“ a iné. Nad ránom skončili svoje modlitby pri Zochovej chate v kaplnke Márie Magdalény. Počúvali tu duchovné slovo z úst Štefana Šmálika, ticho sa modlili a spievali:  „Na svoju česť Ti sľubujem“, „Mlaď Bohu verná“ a pod.[94] Porov. tamže, s. 85-86. Zo spomienok Márie Mrázovej – Bratislava. Tamže, s. 86.   Toto bola jedna z mnohých – premnohých akcií, ktoré ma pri výsluchoch na ŠtB napĺňali útechou a pôsobili mi radosť z akéhosi  „víťazstva“, lebo sa nepodarilo eštebákom ich zmapovať, zostali utajené...“ [95] Tamže, s. 86.  Tieto akcie prebiehali až do zatknutia mnohých členov Rodiny medziiným aj Štefana Šmálika 28. septembra  1951.

Štefan Šmálik sa ako člen Kolakovičovej Rodiny zúčastňoval aj neskôr na jej stretnutiach v Bratislave. Na stretnutí 12. októbra  1991 bol tiež prítomný. 13. októbra 1991 slúžil i sv. omšu v kostole Kapucínov. Posledná návšteva Štefana Šmálika v Rodine sa uskutočnila 14. decembra 1991. V piatok 13. decembra 1991 ho do Bratislavy doviezol autom kapucín František Alberty. U kapucínov mal prednášku o dejinách Cirkvi. V sobotu 14. decembra sa zúčastnil stretnutia Rodiny, avšak musel odísť skôr, pretože mal v Nitre na Pedagogickej fakulte prednášku pre budúcich katechétov.[96]  Tamže, s. 89.  „Ponáhľali sa, takže rozlúčka v „Rodine“ bola krátka ... Po jeho smrti nám páter František Alberty rozprával, že keď nastúpili do auta na cestu do Nitry, otec Štefan veľmi ľutoval, že nestihol každému podať ruku ...“[97] Tamže, s. 89 - 90.

ŠTEFAN ŠMÁLIK - PREKLADATEĽ

Popri svojej aktívnej činnosti sa Štefan Šmálik venoval aj prekladateľskej práci z francúzštiny. Tieto preklady vyšli väčšinou vo forme samizdatov avšak nie všetky sa mu podarilo dokončiť.

Jediný preklad, ktorý bol oficiálne vydaný, aspoň pokiaľ sami  to  podarilo  zistiť,  je  kniha  parížskeho  kardinála Jeana – Marie Lustigera „Zvolil som si Boha“. Je písaná formou dialógu medzi Lustigerom a dvojicou Jeanom – Louisom Messikom a Dominiqueom Woltorom. Kniha veľmi filozofická a skladá sa z piatich častí. Prvá časť – „Korene“ hovorí o detstve kardinála, o jeho obrátení a prežívaní II. svetovej vojny. Druhá časť – „Veriť a vedieť“ sa venuje jeho štúdiám a príprave na kňazstvo a tiež pojednáva o ľudskej vede a jej vzťahu k viere. Tretia časť – „Cirkev  a spoločnosť“ sa týka problému politiky a spoločnosti. Štvrtá časť – „Smerom k duchovnej obnove“ pojednáva o pastorálke a určitých aspektoch teológie. Posledná piata časť – „Univerzálna Cirkev“ sa zaujíma o otvorenosť Cirkvi voči svetu a sú tu i úvahy o jej budúcnosti.

Štefan Šmálik si osobne pýtal povolenie na preklad knihy od kardinála Lustigera počas jeho návštevy v Bratislave v roku 1984 alebo 1985, čo mu on odobril. Touto knihou chcel Štefan Šmálik urobiť radosť svojmu priateľovi, kňazovi Petrovi Edmundovi Bárdošovi, ktorý pôsobil v Habovke, v susednej obci Oravského Bieleho Potoka. Bol tiež podobne ako Lustiger konvertitom zo židovstva a neskôr sa stal kňazom. Jeho osud bol veľmi podobný s osudom Lustigera. Je známe, že keď Štefan Šmálik prekladal tieto memoáre kardinála Lustigera, postupne ich posielal svojmu priateľovi Petrovi Edmundovi Bárdošovi, aby si ich rad-radom prečítal a potešil sa. [98] Porov. tamže, s. 106. Zo spomienok vdp. Edmunda Petra Bárdoša – Habovka.

Ďalším prekladom, ktorý však vyšiel ako samizdat je dielo Reného Laurentina „Medžugorie“. Štefana Šmálika veľmi oslovili zjavenia Panny Márie v Medžugori a udalosti, ktoré s tým súviseli. Bol nimi veľmi nadšený a dokonca sa počas svojho života zúčastnil i púte do Medžugoria. Pretože u nás bol celkový nedostatok literatúry a nebolo sa možné dostať k tejto problematike, Štefan Šmálik preložil pre informovanosť ľudí na Slovensku túto knihu.

Medzi jeho samizdatové preklady patrí aj dielo Jeana Guittona „Portrét Marty Robinovej“. Guitton tu opisuje život stigmatizovanej sedliačky, ktorá sa narodila 13. marca 1902 vo francúzskej dedinke Chateaunef–de–Galaure. Od 2. októbra 1930 bola poznačená stigmami. Zomrela 6. februára 1981. Štefan Šmálik sa zaujímal o stigmatizovaných a podarilo sa mu zistiť, že Cirkev mala okolo päťsto takýchto ľudí. Týmto prekladom chcel Štefan Šmálik priblížiť obyčajným ľuďom život stigmatizovaných. Chcel, aby ľudia pochopili, že aj stigmatizovaní sú ľudia z mäsa a kosti ako ostatní. Ukázal  aké majú títo ľudia pokušenia od diabla, ako ich vnímajú a zároveň ukázal ich napojenosť na Boha.

Medzi jeho nedokončené preklady patrí Život Krista od Ferdinanda Prata SJ a „Chlieb nedele“ (cyklus B) od Achilleho. Život Krista opisuje Ježišov život. V tomto diele je podrobne prepracovaná časť o Ježišovej smrti, o jeho utrpení a umučení. Ide o hlboké uvažovanie o všetkých maličkostiach. Toto Šmálikove dielo ostalo nedokončené a to hlavne kvôli povinnostiam, ktoré súviseli s prípravou jeho druhej cesty do Ríma roku 1990.

„Chlieb nedele“ je akýsi komplex exegéz - príprav na nedeľné kázne. Mali slúžiť ako pomôcka pre kňazov. Tento preklad ostal tiež nedokončený. Po smrti Štefana Šmálika sa pokúsil dokončiť toto dielo istý františkán. Nepodarilo sa mi  zistiť aký bol výsledok jeho práce a ako sa to uzavrelo.

K prekladom Štefana Šmálika patrí aj kniha dona Chautarda „Čo je dušou každého apoštolátu?“.

Pri svojich prekladoch bol Štefan Šmálik veľmi dôsledný. Vážil každé slovo, aby všetko malo svoj význam a bolo plnohodnotné. [99] Pri písaní tejto kapitoly som vychádzala zo spomienok pani Moniky Jelenčíkovej z Tvrdošína, ktorá chodila Štefanovi Šmálikovi vypomáhať pri jeho prekladateľských a historických prácach tým, že ich písala na stroji.

ZÁVER

Počas života som sa s vdp. Štefanom Šmálikom nikdy nestretla.  Až  teraz  si  uvedomujem,  aká  je  to  škoda!  V priebehu písania tejto diplomovej práce sa predo mnou úlomok po úlomku začala črtať nesmierne zaujímavá osobnosť.

Štefan Šmálik viedol plnohodnotný život. Upútali ma mnohé jeho charakterové črty. Svojim ekumenickým zmýšľaním a postojom sa stal pre mňa veľkým vzorom a motiváciou. Zapôsobilo na mňa aj jeho odovzdané prežívanie utrpenia a ťažkosti, ktoré dokázal zveriť do Božích rúk. Hoci to neraz bolo pre neho nesmierne ťažké, nikdy sa nesťažoval ani nenadával na ľudí, ktorí mu spôsobili zlo a už vôbec v jeho srdci nemala miesto nenávisť. V tomto vidím jeho veľkosť.

U Štefana Šmálika bola zaujímavá aj jeho činorodosť a zanietenosť pre mnohé veci. Treba povedať, že to bol človek „nezaškatuľkovaný“, otvorený pre rôzne aktivity a záujmy. Človek širokého rozhľadu i vzdelania. Nesporne zaujímavé je jeho historické dielo a jeho svojský „originálny“ pohľad, ktorým sa snaží osvetliť naše dejiny. Na jednej strane to bol kňaz, plniaci si svoje povinnosti, na druhej strane zanietený historik. 

Pri stretnutí s mnohými ľuďmi som cítila, že si ho nesmierne vážili, a že i po rokoch na neho spomínajú s láskou a s úctou. Usudzujem teda, že to bol človek so silnou charizmou. Myslím, že čaro jeho osobnosti počas písania tejto práce zapôsobilo aj na mňa a niekedy mám pocit, akoby som sa s ním skutočne stretla.